ZVS ve vzpomínkách

Tak nám tenkrát říkali . Bylo to v letech 1985-1986 v Chebu v kasárnách E.Thalmana . Jezdilo se na Boletice Doupov . Má někdo fotky z té doby ? Můj útvar měl přesný název VÚ8522HK .

Ahoj Mirku já na tankovým praporu sloužil v roce 76 78 ale npr. Bareše jsem znal. Za mě dělal nějaký čas náčelníka štábu. Nevím možná ho tam zažil ještě Luboš Šmakal.Než jsem šel do civilu tak ho převeleli na horní bránu k bigošum.Moc se mu tam nechtělo říkal že bude muset nosit blembák. Podívej se stránku Tankáni. Ahoj Mirek.

Prosím o Vaše vzpomínky, zvláštní vojenský vlak.
Rychlík jedoucí přes celé Československo, který vezl povolance pro celý západní okruh. Vypravený někde na Slovensku? Z Prahy nejel přímo (přes Plzeň), ale vrchem: Most, Chomutov, Ostrov, K. Vary, …až do Chebu.
Kdo si vzpomenete, napište prosím. Cokoliv.

jel jsem z péešky v Trebišově na jaře 85 do Chebu, vojenským vlakem, pamatuju si že to trvalo dva dny, stálo to téměř všude, dávalo to přednost civilním vlakům. V Chebu jsem byl do podzima 86

Aj ja som s tým zvláštnim vojenským vlakom cestoval.Rukovali sme zo Starej turej ôsmi a z Nového mesta nad Váhom sme išli civilním rýchlikom do Bratislavy.Tam sme prestúpili na spomínaný rýchlik ktorý mal východziu stanicu v Štúrove/pokiaľ si dobre pamätám/.Bolo videť že vagóny toho majú už dosť za sebou, ale pre regrútov to stačilo.Z Bratislavy šiel na Brno, kde v Tišnove niekto zatiahol za ručnú brzdu.Tak sme tam na výhybkách stáli asi hodinu.Osožáci z lietačkou behali po vlaku a hľadali kto to zatiahol, samozrejme bez úspechu.Potom sme šli cez Prahu do Plzne kde mal konečnú.

Bol to strašný vlak. Ten náš išiel z niekadiaľ z Kysaku, alebo už neviem z akej stanice z Východného Slovenska a šiel po trase Košice-Prešov-Poprad-Liptovský Mikuláš-Kraľovany-Žilina- a teraz si už nepamätám či šiel na Ostravu , alebo na Púchov- Hranice . Pokračovanie cez Olomouc - Kolín-Praha-Most-Chomutov -Karlové vary - Cheb / konečná/. Do Kraľovian som šiel z Tvrdošína miestnou lokálkou a pred Kraľovanmi som ja zo zlosti, alebo zúfalstva na miestnej lokálke zatiahol záchranu brzdu a taktiež lietali železničiari a policajti, no vinníka medzi nami nemali šancu nájsť. Kým sa oni spamätali ,my sme už boli z vagóna preč.
Nástup na ten vlak v Kraľovanoch mi pripadal, ako keby som bol nastúpil do vlaku , ktorý ma odváža niekde do nekonečnej temnoty , niekde kde už nebude žiadne východisko. Tie tŕpke pocity, čo nás tam čaká, len znásobovala atmosféra strašne opitých budúcich vojakoch a nebiť toho alkoholu, ktorý bol všade prítomný ,asi by som sa bol zbláznil. Boli sme ako v agónií, všetci sme liali do seba alkohol, každý niečo nezrozumiteľne mrmlal, stanice ktoré sme prechádzali sme ani neregistrovali. Niekedy nad ránom sme prechádzali Prahu a okolo 12 hodiny sme prichádzali do Chebu. Čim sme boli bližšie k Chebu, tým bolo vo vlaku tichšie. Prichádzala únava a znásoboval sa pocit neistoty z budúcna. Nikomu už nebolo do reči. Pri príjazde do stanice sme všetci stíchli a vyľakane sme sa dívali cez okná vlaku , ako keby nás čakalo komando SS niekde v Oswienčime. S kamarátom zo susednej dediny ,ktorý taktiež mal nástup na útvar 8522 sme nepozorovane vystúpili nie na nástupište , ale opačne na koľaje a takto sme unikli čakajúcim V3S-kám. Stihli sme ešte v meste asi v Armaďáku vypiť pár pív a niečo prejesť. Niekedy poobede sme zaplatili a naposledy v civili sme vyšli z reštaurácie ....- v ústrety neznámych 730.

Ahoj Ľudek. Ten náś vlak bol kompletne celý vojenský. Všetky vagóny boli obsadené povolancami. VŠade sa len nastupovalo a ak sa dobre pamätam , tak prvý povolanci začali vystupovať asi v Olomouci. Veľa ich vystúpilo v Prahe , ale v Prahe aj veľa povolancov nastúpilo.

Spolubojovnici ozvěte se! Jaroslav Mihálik-Hliník n.H.,Vladimír Ráček-Brno,Vlastík Něme-Uherský Ostroh,Antonín Tálský-Boršice u Blatnice,Miroslav Náplava-Boršice u Buchlova,Franta Kožich-Žirovnice,Jaromír Hlavačka,Pepa Podeszwa-Ostravsko,Marián Peniak-Bánská Bystrica,Ivan Sekeráš,Milan Pavlovič,Standa Vytrhlík-Krumvíř. Dělostřelecký oddíl 1981-1983. E-mail topvam@seznam.cz

Pokaždé, když slyším „Seventh son of a seventh son“ od IRON MAIDEN, nebo to rozbalí KING DIAMOND, vrátí se vzpomínka na RTZ – ku.
Jméno toho kluka, ani jeho zařazení si nepamatuji. Musel to být kutil, protože každou volnou chvilku věnoval svému koníčku a stále něco vyráběl. Tedy na rozdíl od nás.
Z jeho otevřené skříňky, která byla plná jiných věcí, než ryze vojenských, se do ložnice hrnula tvrdá muzika, která byla v té naší socialistické společnosti jen těžko k sehnání. Pustit si něco takového v kasárnách, byla frajeřina. On, nic netušíc, dal veliký podnět mému zaměření ve výběru hudebního žánru. I tady se hodí poděkovat!

Keď spomínaš IRON MAIDEN Seventh son...tak to som počúval ešte v civile.Na ošetrovni som mal walkman kúpený pod rukou v Ostrave na Černej Lúke, mal som k tomu walkmanu pripojené mini repro a vtedy "dunelo" na ošetrovni Metallica, Halloween, AC/DC, Arakain a podobne.A od vtedy keď počujem od Halloweenu album Keeper of the seven keys tak vždy sa mi premietne pred očami ošetrovňa a spolubojovníci.

Nie si sám Miro. Aj my sme v kine nahrávali disko z tunera na západnej norme a chytali sme západonemeckú stereo stánicu Bajern 3. Dodnes keď hrajú niektoré piesne od Aby a aj iné, tak sa vidím , ako v Chebe v kine nahrávam magnetofónne pásky na kotúčový magneťák. Bola to pekná doba a najviac bolo na tom zaujímavé to ,že nás bavilo robiť to zakázané. Prajem pekný rok 2012 Mirko a ďakujem za ten novoročný pozdrav.

A to mi připomíná, že byly i večery, kdy se ani nechtělo jít ven, kdy byla nuda silnější, než vyrazit na pivko. Nevím, snad číšník měl klíče od kanceláře vedoucí VZK. Rohová místnost s okny do silnice i k poplachové bráně. Koberec, pohodlná křesla, telefon a rádio. Tady se držela „černá hodinka“ při poslechu rádia Bayern, nebo Luxembourk. To byla ta správná zašívána. A také pozorovatelna!

Ano bývali také večere, že sa nechcelo ani nos vystrčiť von.Tak sme si išli do posádkovej lekárne vyzdvihnúť jodisol a po menšej úprave sme ho pri telke alebo pri rádiu popíjali.Boli časy boli.Teraz to ozaj tým mladým chýba tá vojna.

Ani trochu se mu nelíbilo, že mu tak říkáme. Myslím, že se jmenoval Žampach, chodíval často do směny v dolní kuchyni. Býval dobře naladěný, když pak procházel chodbou z kuchyně do přípraven, častokrát svým mocným hlasem rozezvučel ten prostor s ozvěnou. Nejednou bylo slyšet „Let it be“, nebo „Láska prý je jako moře“.
Nebyla tu špatná akustika. Je to vzpomínka na první půlrok 1990.

Rok 1989, budova třetího praporu. Dlouhou chodbou jde proti mně vysoký, zdravě rostlý blonďák ve vojenských montérkách s laclem a točí kolem sebe klíči na dlouhém řetízku. Řetízku, který se používal na upevnění špuntu k umyvadlu, k vaně, nebo ke splachovadlu.
Docela mě zajímalo, co je to za módu, co to má znamenat?
Každý den odpojoval jeden dílek, jedno to očko a tak se ten, opravdu dlouhý řetízek pomalu krátil. Právě tak pomalu, jako ubývalo dnů zbývajících do civilu. Asi tak, jako se později stříhal metr. (Snad se jmenoval Mišo Klain?)

hledám kamarády z vojny v CHebu na horní bráně
rok 64- 66 na autorotě - RTZ napište

hledám kamarády z vojny kteří sloužili v Chebu na autorotě-RTZ naproti štábu v roce 64-66 napište

Pán Aleš Vincík slúžil v Chebe na útvare 8522 v r. 1979 pol roka.Do civilu odíšiel o mesiac skôr ako ja. Bol zadelený na politickú skupinu ,tak isto ako i ja,kde vykonával funkciu pomocného premietača v útvarovom kine. Zažili sme s ním veľmi veľa všeliakých udalostí o ktorých by som mohol napísať pekné pamäte. Niečo som tu na týchto stránkach o ňom napísal. Bol veľký fanda filmového plátna , asi to zdedil po svojích prarodičoch, ktorý v časoch prvej ČSR vlastnili najväčšiu požičovńu filmov v bývalej predmníchovskej republike. Vďaka tomu sa u Alešových rodičov v súkromnom archíve v Prahe nachádzala široká škála filmov. Od rozprávok ,dokumentov, dejových filmov až po erotiku a porno. Tieto filmy neviem akým zázrakom im nezoštátnila komunistická garnitúra , takže Aleš nám po každom opušťáku prinášal nové a nové filmy. Vďaka tolerantnosti a možno aj pochopenia , vtedajšieho našeho spoločného priameho nadriadeného mjr. Mojžiša, sme v časoch najsilnejšiej normalizácie ,tajne, pár vyvolených pozerali v útvarovom kine všeliaké západné filmy, rozprávky , erotiky a aj porno. Bol veľký odbornik , čo sa týka všetkého o filme.Po odchode do civilu robil v Banskej Bystrici v kine Hviezda riaditeĺa, kde som sa s ním aj asi v r. 1982-83 naposledy stretol. Po mojom náhodnom objavení týchto stránok v decembri minulého roku , som sa začal zaujímať o svojích priateľov s ktorými som strávil svojé vojenské roky. Po dlhom pátraní som sa nakoniec dostal na adresu Vincíkovho syna Miloša, ktorý býva v Španej Doline pri B. Bystrici tel. 0948 009 117 a ten mi povedal ,že po rozvode odišiel bývať do Prahy , kde na konci devedesitich rokoch aj umrel. Zomrel tak , že pri príchode domov v noci , upadol na schodišti na hlavu a ostal v bezvedomí. Keď ho ráno našli na tom schodiští ešte žil ale v nemocnici mu už nevedeli pomôcť. Syn Miloš bol mi veľmi vďačný , že som mu poslal pár fotografíí z jeho vojenského obdobia. To je asi tak všetko , čo viem o Alešovi Vincíkoví. ČESŤ JEHO PAMIATKE.

Ahoj Peťo. Spomínaš - to sa tam vtedy na tej politickej skupine ale zišla partia. Vonku tvrdá Husáková normalizácia a my sme deno - dene chľastali a pozerali porno čo doniesol Aleš Vincík. Som veľmi rád, že si sa ozval . Dodal si ďalšiu iskru do toho spomienkového ohňa , alebo povedal by som ,že si dodal daľšie ohnivo do tej nekonečnej reťaze krásnych spomienok. Škoda že si tie Vincíkové filmy už nembudeme môcť pozrieť. Aleš už nie je medzi nami.

Na pamiatku Vincíka ale aj chalanov ktorý prišli o život a zdravie počas našej ery ako aj pred nami a po ná zapálim sviečku a venujem modlitbu na Nitrianskej kalvárii .