ZVS ve vzpomínkách

Jak už bylo řečeno, nastoupil jsem do Chebu v roce 1977 a jako mladý poručík jsem 23.12.1977 odcházel jako poslední. Najednou jsem u brány, směrem od cesty, která vedla ke krámu uslyšel cinkání. Přímo do rukou mi padli tři vojáci od průzkumného praporu a s nimi dva plné vaky lahvového piva. Pivo jsem řádně zabavil, zavřel do kanceláře, klíč vzal sebou. Vyšel jsem před prapor a situace se opakovala. Tak jsem na své první vánoce zabavil cca 200 piv. To samozřejmě neušlo pozornosti našich drahých vojáků, kteří poslali spojku k por. Naďovi, údajně, aby se dostali k bojovému rozdělení . Jaké bylo moje a Dušanovo překvapení, když jsme po otevření kanceláře zakopávali o prázdné lahve a ještě mi volal důstojník z průzkumného praporu, že chce naspátek svoje pivo. Po důkladné revizi jsme zjistili, že za tu noc vojáci vypili 100 piv z 200, tak jsme se domluvili, že úlovek rozdělíme na půl. Tak nám ze všeho zůstalo 100 prázdných lahví od piva. Nikdo se nepřiznal, ani jsme po tom nějak nepátrali, takže Mirku Krejčí na zdraví.

Začátkem září jsem se vracel z vycházky duchem již v civilu. Když tu se ozve řízné: "Soudruhu podporučíku proč nezdravíte?!". Koukám - lítačka složená ze samých mladých a agilních poručíků. Dva již pérovali nějaké bigoše a třetí se chytal na mě. Pozdravím, omluvím se, že jsem přehlédl, a čekám věci příští.
Vojenskou knížku a ze kterého útvaru jste.
Na otázku ze kterého útvaru jsem se naučil nic neříkajíc odpověď - Od tankového praporu. Tím jsem nepřiznal, že jsem chemik, toto přiznání bylo ve většině případů volňásek k průšvihu, a zároveň nelhal, neb chemici byli přifařeni k tankovému praporu. Již jsem se chytal na tuto kouzelnou formuli když tu mě napadlo - oni jsou tu nový a o chemicích ještě nic neví! A tak podávaje vojenskou knížku jsem vyštěkl R!CH!O!. A stal se zázrak. Poručík aniž otevřel knížku se postavil do pozoru, předpisově zasalutoval a okamžitě se o mou osobu přestal zajímat. Jo neznalost zkratek neomlouvá a já jsem se stal panem "Důležitým".

Některé věci na vojně člověk nepochopí nikdy. Stalo se to poslední den při odchodu do civilu. Všichni absolventi se shromáždili v kinosále a čekali. Měl se s námi rozloučit náčelník štábu kpt. Pelikán. Nepřišel. Místo sebe poslal mjr. Hodinu. Po krátkém shrnutí jsem byli propuštěni. Naposledy přecházíme buzer plac a od brány přichází skupina vojáků vracející se z PŠky. Všichni to byly Ti co jsme měl tu čest jim velet před půl rokem v přijímači. A kupodivu se ke mě všichni hlásili a vzájemně si přejeme, mě cestu do civilu, jim zkracující se číslo. Také referovali, že se důsledně řídili rozkazem, že Chebáci jsou nejlepší, hlavně tedy průšvizích a jak z nich vybruslit. V tom se objevil kpt. Pelikán, naše shromáždění rozpustil a mě doslova vykopal před bránu. Ani po 30ti letech jsem nepřišel na to proč jsem mu ten poslední minuty vojny tak vadil.

kpt. Pelikán byl zástupce velitele pluku pro výcvik a byl dost divný. Mně samotného začal buzerovat před vojáky a skončil, až když jsem mu připomněl, že to vojenské řády zakazují. Mám takový dojem, že nakonec sám nedopad moc slavně.

rad jsem si zavspominal tam jsem slouzil cele dva roky od 1987 az 1989

Pozdravujem ťa Chebský spolubojovník. Máš presne o 10 rokov posunutú vojenskú službu ,ako ja. Ja som bol v Chebe v r. 1977-79 ,píšem tu nejaké pamäte , ale ja i druhí spolubojovníci by radi spoznali aj tvoje spomienky. Iste sú veĺmi zaujímavé.
Rádi by sme si ich prečítali , alebo vypočuli. Na to druhé máme toho roku jedinečnú možnosť . Môžeme sa v říjnu všetci , ktorím sa to časovo podarí ,stretnúť v Chebe ,pri odhalení pamätnej tabule našeho útvaru 8522 v miestach , kde stáli naše kasárne. Všetko dobre tebe i tvojej rodine . Ivan Slovík

kde jsi sloužil na vízu?

Pozdravujem Ťa Aleš. Ja som slúžil na hornej bráne ,útvar 8522 na politickej skupine ako opravár televiznej a rádiovej techniky. Ty si v ktorom roku plnil vlasteneckú povinosť ?

Je to vážne veľmi dobrý pocit , keď sa po toľkých rokoch stretnete so svojím bývalými veliteľmi, s ktorými ste prežili určitú časť svojej krásnej a nenávratnej mladosti. Ja som mal tento rok to šťastie dvakrát. Najprv v mesiaci máj ,priamo na pamätnom mieste v Chebe so svojím priamym nadriadeným veliteľom ppluk. Mojžišom a tento týždeň s kpt. Guzmickým.
To stretnutie po toľkých rokoch , je strašne zaujímavé. V čakaní na stretnutie som si najprv v rýchlosti predstavoval čo sme všetko spoločne prežili dobré i zlé, ako sa za ten čas zmenili, čo asi mi povedia a vôbec ,ako to všetko dopadne. V Chebe to dopadlo až nad očakávanie , spomenul som to na týchto stránkach a to druhé stretnutie dopadlo taktiež na výbornú.
Už z diaľky ,podľa chôdze a jeho stále usmievajúcej tváre som spoznal prichádzajúceho bývalého kpt. Guzmického a po krátkom zvítaní , už aj padali obojstranne otázky . A pamätáš sa na to ?...... a ty si spomínaš ?........ Vieš Ivan, ta príhoda o tom pive sa mi v Chebe dokonca stala dvakrát , pokračoval bývalý kapitán ........ atď.....atď..... Času sme mali obaja málo , ale stihli sme toho dosť. Tak do skorého videnia v Chebe pri odhalení tej tabule, boli naše rozlúčkové slová , .... ešte chvíľka na spoločné foto, ktoré už Ľudek dal na stránku a stretnutie, v ktorom som zas našiel kúsok svojej krásnej a nenávratnej mladosti sa skončilo. Cestou domov v spomienkach a uvažovaní som si nahlas povedal. Mal som naozaj šťastie , že som bol na vojne v Chebe a mal som tak vynikajúcich veliteľov. Z hoda náhod ?... z autrádija vychádzajú tony Gotovej piesne, ktoré len dotváraju atmosféru , ktorú som pred chvíľou prežil -.... - spátky si dám tenhle film , kterej znám a kterej mám tolik rád..... ..ja spátky chci si ho dáááť.

Ahoj Peťo. Ak sa ešte pamätáš na tú príhodu s tým pivom a policajtami, čo som tu ja napísal o tebe, tak nám to blišie opíš.

..já taky sloužil za Dřímala pod Kašparem ...kdo také ?

..já taky....to je divné

....a jestlipak si pamatuješ na tu "památnou" historku (vystřílení ÚV) z konce roku 1985 z Hlavního nádraží v Praze kdy jsme jeli do Nového Jičína pro kladiva ....?

Prvá vojenská noc.
Prvá noc na útvare. Na izbe zhasli svetlo. Ležím a v hlave si premietam posledné civilné kroky , ktoré smerovali do kasáreň, do útvarového kina, kde sa sústreďovali noví bažanti. Vaše meno ?,.. znela otázka , nepočujete , aký Slovík, čo to je , tu ste na vojne ,.. tak vojak Slovík , ... to už je lepšie. Vyzlečte sa , vaša adresa? . no kam Vám máme poslať ten civil ? Sprcha ,konečne ,pomaly si zmývam ten cestovný prach zo seba, rýchlo, rýchlo čo ste sa tam zabudli ?.... mám chaos, zmätok, pichnutie do zadku a ramena ma trochu preberá,... zase sa mýlim pri výslovnosti svojho mena, do prdele , zase zabúdam na hodnosť .. vchádzam na izbu , v rukách samé nové veci, všetko mi to z tých rúk padá,.... vypadnite, ako ste si dovolili vojsť na izbu , aha ,nenahlásil som sa, prebehlo mi hlavou. Toto sú komínky , vojiné ? A ako to má vyzerať?..., takto .. a už to bolo opäť na zemi . Odkiaľ si ,ty to vieš ,ako majú tie komínky vyzerať, ticho sa spytujem kolegu vedľa seba ,.. ticho tam , keď to budete mať v poriadku , tak ma zavolajte ,...zase na mňa ten vojak kričí, ...opäť rozhádzane košele.... odchádzam na toaletu ,že sa tam na chvíľku zašijem Ako si to dovoľujete odísť bez hlásenia ? Okamžite naspäť,.. nie ,že sa tam budete zašívať.....opäť robím to isté, .....
Konečne sme dostali povel ľahnúť si do postele. Nemôžem zaspať, v hlave mi víria myšlienky, čo bude zajtra, ako to zvládnem, keď som to dnes ani trochu nestíhal. Únava začína učinkovať.... Vidím, zelenú lúku za naším domom, spokojnú mamu , ktorá mi niečo dáva do ruky ,... celý pracovný kolektív sa mi do toho zamotáva, všetci a aj ja sa nad niečím náramne smejeme, tam v pozadí sedí nejaká pekná baba, chcem sa k nej nejako dostať, nedarí sa usmieva sa na mňa, je veľmi pekná, musím ju zbaliť......
Nejaký rachot a krik -
vstávať, budíček, nepočujete debili , budíček,.... čo je to s vami,.... niekto mnou silne trasie , vstávaj veď je budíček...kde som to ,kde je tá kočka prebehlo mi hlavou,.. ale som sa musel včera nadrbať alkoholom , keď neviem u ktorého kamaráta spím... vy čo snívate ?.dosnívajte, ste na vojne a nie doma .
Vtom mi to došlo ,veď ja som na vojne ,...preboha čaká ma celých 730..........

Posledná noc na útvare. Chľast tiekol po schodoch, po zemi, po brade, hrudi, bruchu, bol úplne všade. V hornej kuchyni sa konala naša posledná párty. Kuchári, výstrojáci, nejakí lapidusi , pár pisárov so štábu ,kolega Krojcer a samozrejme ja. Osadenstvo ako sa patrí. Stretla sa tam celá zašivácka elita útvaru 8522.- NAPOSLEDY –
Začala sa niekedy po výdaji našej poslednej spoločnej večere. Bola to, párty, cirkus a posledný výkrik do tmy. Sám neviem čo všetko sa tam udialo. Viem ,že sme si podávali ruky, objímali sa , písali adresy, sľubovali vzájomné stretnutia v civilnom živote, do toho všetkého sme vykrikovali – zlatý civil,-opäť krik, z chladiaceho boxu vychádzal zvláštny rev, podobalo sa to skôr na paviána ,ako na niektorého z nás.................. krik, rev, prekrikovanie jeden druhého , šťastné pohľady, dookola omieľanie stále tých istých fráz o zlatom civile.
Po polnoci to začalo naberať na obrátkach. Niekto z nás vošiel do prípravného skladu kuchyne, do ruky nevine zobral balík múky,- zábava pre všetkých vykríkol- a cirkus začal. Každý to chcel skúsiť. Múka sa sypala, ako snehové vločky počas najväčšej zimnej fujavice, vystrojáci sa začali oblievať alkoholom , ako na veľkú noc a Véno semeno /už od nasledujúceho rána suprák /urobil osudovú chybu. Zasekol taniere do výťahu ,aby sa náhodou nedostali nám do rúk. Bola to vážne chyba. Mám dojem, že do rána sme to všetko zošrotovali. ... moc si z toho nepamätám, alkohol víťazí , nasleduje pár výkrikov, ticho, tma, treskot v hlave,... niekde z hĺbin počuť hudbu, niekto ma prebúdza...... Vstávaj, veď je nástup na buzeráku ,zaspíš odchod do civilu.
Sprcha ,veľmi dlhá sprcha. Najprv teplá kvôli tej múke , postupne čoraz chladnejšia, kvôli pretriezveniu. Utekám z kuchyne poza štáb do kina obliecť sa do civilu. Na buzeráku už stoja civilisti, ozvučenie funguje, môj nasledovník sa o to postaral ,... ale čo mám ja už kontrolovať , či je ozvučenie, veď ja už som civil, prebehlo mi hlavou, to je jeho problém.

Ešte raz posledná rozlúčka s vojakmi z povolania a s ružovým dokladom ,z názvom Povolavací Rozkaz odchádzam aj s kamarátmi , na vlakovú stanicu. Tak sme všetci túžobne na ten deň čakali a on je tu. Dva roky- 730-už je to za nami, prechádza mi v spomienkach mysľou, ..už sme na stanici, posledné pohľady na miesta, kde som chodil po filmy, poštu,... ktovie či tu už niekedy zablúdim , zauvažoval som, možno áno ... už prechádzame Plzeň...Praha. Ide to ako vo sne. Kraľovany ,stanica Kraľovany , vystupujem. Nasadám na autobus smerom domov. Z celého útvaru 8522 ostávame už len dvaja ja a jeden kuchár z hornej kuchyne. Námestovo, posledné stisnutie rúk s kuchárom a privítanie doma. Tak vitaj v civili....................

Zemiakový šalát. Jedlo, ktoré ako príloha k bravčovému rezňu ,sa veľmi málo objavovalo na vojenskom jedálenskom lístku . V ten deň ,mám dojem, že bol nejaký št. sviatok, sa zemiakový šalát a rezeň podávali na obed. Od rána som si zabíjal čas v hornej kuchyni vykecávaním so staršími kuchármi v domienke, že si dobre napraskám brucho. Spočiatku to aj tak vyzeralo. Jedna partia vedená mladým kuchárom pracovala s mäsom a tá druha pod vedením kuchára Brlíka / volali sme ho Šimpo / varila polievku a pracovala na zemiakovom šaláte. Medzi desiatou a jedenástou to začalo v celej kuchyni rozvoniavať. Rezne sa už vyprážali , šalát sa tiež dostával do finále, mne sa už začali zbiehať sliny ,.... naozaj to vyzeralo, že si za malú chvíľku veľmi dobre pochutím. No nestalo sa. Ďalšie pokračovanie len pre silné žalúdky.
Šimpo do kancelárie kuchyne doniesol veľkú nádobu vrchovato naloženú zemiakovým šalátom a povedal: páni toto nám hádam vystačí, lebo do ostatného šalátu som prikázal pridať viacej majonézy. Smena pod vedením Vena semena práve na tom začala pracovať, poďte sa na to pozrieť. Všetci čo sme boli v kancelárii kuchyne, sme vyleteli do prípravovne sa pozrieť ,čo sa tam deje. Zlá predtucha mi preletela mysľou, ktorá sa veľmi rýchlo potvrdila pri pohľade na Véna a jeho smenu, ako vyrábajú ďalšiu majonézu do šalátu naháňaním si svojho mužského prirodzenia. Okamžite mi prišlo veľmi špatne, vybehol som z kuchyne a ani neviem ako som sa ocitol v kine na záchode, kde som si dobre pochvaľoval dávida. Vyhodil som zo žalúdka možno aj pozostatky z civilnej stravy. V ten deň som sa postil a okrem čaju, čo som si navaril ,som nedal nič iné do úst. Z kina som sa z hrôzou pozeral, aká spokojnosť vládne medzi bigošmi , ktorí odchádzajú najedení z hornej kuchyne.
Dlhé roky po uplynutí vojenskej služby som zemiakový šalát nemohol ani vidieť a ešte ani dnes ho nejako moc neobľubujem, zjem ho len doma. Na takýto darček, ktorý nám pripravil kamarát Brlík sa nedá nikdy zabudnúť.

Ten obyčajný ružový kus papiera, ktorý som trasúcimi rukami prevzal od poštára a zo zatajeným dychom som čítal miesto nástupu Cheb ,kasárna 8522. Prečítal som si to snáď päť krát možno sedem krát ,kým som si to plne uvedomil. Tak to ma tie okresné štábne krysy poslali hodne ďaleko od domova. Poriadne sa mi vypomstili za to moje vyhýbanie sa vojenskej prezenčnej služby ,prebehlo my mojou zmetenou mysľou. Republiku mám prejdenú krížom krážom ,no v Chebe som nikdy nebol. Nevadí ,nejako to zvládnem ,pomyslel som si.
A zvládol som to. Dnes by som sa vlastne mal poďakovať, tým na okresnej vojenskej správe. Veď vďaka ním som spoznal jedno veľmi pekné mesto, ostalo mi plno nezabudnuteľných zážitkov a najme mnoho priateľov. Vďaka ním som spoznal aj veľa vynikajúcich ľudí z radov vojakov z povolania, ktorých som bral v čase mojej voj.služby viac menej ako povinnosť voči niečomu. No dnes ,dnes s odstupom času ,si niektorých z nich veľmi vysoko vážim a som rád ,že som ich z poznal.
Aj na tie dva roky služby sa dnes dívam ináč. V spomienkach sa vytratilo to, čo snáď bolo v tom vojenskom čase horšie ,alebo ťažšie a na to dobré sa veľmi dobre spomína. Veď vďaka tým dvom rokom strávených v Chebe , môžem tu dnes písať vojenské zážitky.
Mnohokrát ďakujem tomu ,čo na ten ružový papier s názvom Povolavací rozkaz, napísal tú adresu Cheb –kasárna 8522.

Čekání na bufet u dolní kuchyně. Nastoupená družstva, čety i celé roty, před budovou RTZ. Většina vojáků sledovala plechové dveře a Vraníka, který se snažil celou situaci řídit.
Vedle těchto plechových dveří do jídelny, po levé straně, byly ještě jedny dveře, obyčejné, vždy zavřené a patřilo k nim i zatemněné okno. Pro mnohé vojáky to zůstala tajná komnata.
V těchto kasárnách to nebyl žádný problém, prostě někdo z kluků vyměnil zámek tak, aby měl svůj vlastní klíč a místnost tu nebyla jen tak. Původně útvarové holičství, které si ani já nepamatuji funkční, se tak změnilo v prima zašívárnu. Na bývalém pracovním pultu teď stály dvě televize, vzájemně propojené, jedna dávala obraz a druhá zvuk. Místo sedaček tu byl starý rozvrzaný gauč a křeslo. A o to ostatní, se vždycky někdo postaral.

Čo sa týka tej miestnosti, / holičství /ani za mńa tam nebolo žiadne holičstvo,mám dojem ,že tam mala dolná kuchyňa nejaké haraburdie. Asi som tam raz bol,keď som kontroloval vedenie rozhlasu ,lebo v dolnej kuchyni som musel ťahať nové vedenie,nakoľko to staré niekde skratovalo.Okrem kina a mojej dielne / oprava televizorov v suteréne prvého praporu/som poznal pajzel v kotolni na prvom prápore a taktiež na VSB bola zašiváreň.

Specku,úplne som zabudol na práćovńu,ktoré bola v suteréne prvého práporu.Pri v chode do prvého práporu sa do práčovne šlo na pravo do suterénu a do mojej dieĺne na ľavo do suterénu.Zaujímave,že mi to úplne vypadlo z hlavy.V tej práčovni tam počas môjho pôsobenia pracovala aj jedna rozvedená celkom pohľadná koćka a šla po mne ,ako cigán po údenom.Stále si vymýšľala,že jej blbne televízor....
Diky za pripomenutie.