Náhledy fotografií ze složky obrázky k příhodám
Komentáře
Přehled komentářů
Nazdar kolego spolubojovníku z Chebu. Já jsem sloužil jako absík 1980 - 1981 na 3. praporu, 9. rota. Mjr. Mojžíše si pamatuji z politické skupiny, slušný a pohodový chlap. Kdy bude odhalení té pamětní desky??? S chutí bych se přijel podívat. jan.mandat@volny.cz
hledám....
(Zeman Ivo, 20. 7. 2011 17:35)
kamarády z druhé roty prvního praporu rok 1986-1988....
tel:774 516 064
byl jsem pak na velitelské četě s Ďuriníkem :-)
Stretnutie po 32 rokov/Stretávka.
(Ivan Slovík, 9. 6. 2011 23:12)Máš super nápad Jirka. Zajtra to prekonzultujem s ppluk. Mojžišom a zorganizujeme stretnutie všetkych bývalých zaklaďákov , ktorý slúžili v Chebe ,bez ohľadu na ročník nástupu. Prvé stretnutie by sme uskutočnili pri odkrytí tej pamätnej tabule. Dobre poznám tankáreň,aj Vizo, chodil som tam opravovať televízory. Chodil som opravovať televízor aj za mesto Cheb ,niekde ku čiare ,ale to si nemôžem spomenúť , čo to tam bolo. Mam taký dojem , že tam chodili niečo strážiť, alebo sledovať, chalani z prieskumnej roty.
Re: Re: Stretnutie po 32 rokov/Stretávka.
(Ivan Slovík, 19. 6. 2011 16:03)Prajem pekný deň Jirka - Chebáku. Som veľmi rád ,že sa to tam objavilo. Podľa posledných informácii od ppluk. Mojžiša , ktorý s veĺkým nadšením pracuje na tomto diele ,všetký tie povolenia od magistrátu mesta Cheb a iných inštitúcií ,by mali byť hotové niekedy v septembri /záři/.Bolo by veľmi pekné,keby sa nas tam zúčastnilo čo najviac. Po rokoch stagnácie by aspon znova ožili Chebské výčapné podniky - cha,cha cha. Ber to s humorom Jirka. Teraz vážne. Bol by to slávnostný nástup pluku, na ktorý sa nesmierne teším. Neviem či by nám s tými našimi príspevkami nebolo lepšie prejsť na stránky pokecu , aby sme tomu dali určitú štábnu kultúru . Dúfam ,že sa ti podarí toho zúčastnít a ,že ukážeme Chebákom ,ako nám tie ich kasárne prirástli k srdci. Prajem ti pekný zbytok dňa.
Re: Re: Re: Stretnutie po 32 rokov/Stretávka.
(Jirka, 20. 6. 2011 18:33)Ivo, myslím je-li tato akce myšlena vážně pak by si zasloužila vlastní stránku a ne jako součást "Pokecu". Ono se to nezdá, ale říjen je už "za pár" a navíc jsou dovolené...
Stretnutie po 32.rokoch
(Ivan Slovík, 7. 6. 2011 0:53)
Bol to jeden z krásnych a nezabudnuteľných zážitkov. Po 32 rokoch som opäť odchádzal do Chebu. Podobne ,ako pred 34 rokmi sa dlho pripravovaný deň blížil a ja som bol možno viac nervóznejší , ako keď som s povolavákom nastupoval na tých povestných 730. Deň d nastal a tak 19.5.2011 som vycestoval za vojenskými spomienkami do jedného krásneho mesta s názvom Cheb , ktorý v tom istom dátume oslavoval 950 výročie svojho vzniku. Po prejdení Marianských Lázni sa mi začali v hlave vyjasňovať bývalé miesta a keď som si prezeral strelnicu na Dolnom Žandove, tak sa mi aj vykotúľali slzy . Možno od dojatia, možno nostalgia a možno aj od toho, ako to tu teraz vyzerá.
Po príchode do Chebu ma čakali ďalšie prekvapenia. Mesto som prechádzal krížom krážom a okrem vlakovej stanice a samozrejme námestia ,som skoro nič nespoznal. Vlaková stanica , vedľa pošta , -presne tak , ako to mám uložené navždy v pamäti ,tam som sa nachodil, vykladal som svojej manželke....
Stretnutie s mojím bývalým šéfom ppluk. Mojžišom, bolo ďalšie veľké prekvapenie . Ten človek snáď nestárne .Keby ma bol privítal v uniforme ,tak sa samozrejme postavím do pozoru, podám mu hlásenie a myslím si ,že som sa vrátil do Chebu v r. 1979. Pán Mojžíš napriek vysokému veku ma fantastickú fyzickú kondičku a o pamäti ani nehovorím. Jedna pikoška: samozrejme ako prvé po stretnutí a ubytovaní sa , sme spoločne ja ,manželka a ppluk.Mojžiš išli pozrieť miesta kde stáli kasárne 8522 a p. Mojžiš sa ma spýtal – vieš kde práve stojíme – nie neviem, kde ? U vchodu do povestnej sieni tradíc, tu niekde boli tie dvere ,ktorými si chodil neskoro v noci na útvar a z opušťákov. Priznám sa ,že som sa dlho nemohol zorientovať, ale keď som zbadal pozostatky murovaného plotu v miestach kde v mojich vojenských časoch stála budova štábu a ošetrovňa, tak sa mi konečne vrátila orientácia . Pre tým múrom , teda niekde u bývalého štábu sme si urobili aj pamätné foto.
Tie tri dni v Chebe , plných spomienok a nového poznania prešli veľmi ,veľmi rýchlo a pri odchode domov som si dal záväzok, že do Chebu, aj napriek tej veľkej vzdialenosti, budem teraz už naozaj chodiť minimálne dvakrát ročne. Čaká ma tu veľmi pekné mesto a jeden vynikajúci človek ppluk.Mojžiš, s ktorým si máme ešte strašne veľa čo povedať. Veď príhody z 20 spoločne prežitých mesiacov na útvare 8522 sa nedajú vtesnať do dvoch ,alebo troch dní. Na jeseň sa bude v miestach kde stal útvar 8522 odkrývať pamätná tabuľa ,ktorá by mala budúcim generáciam pripomínať bývalý útvar a ppluk. Mojžíš ma na tú malú slávnosť pozýva. Samozrejme ,ak sa niečo nepredvídané nestane , tak chcem byť u toho odhalenia pamätnej tabule. Som hrdý na to, že aj ja som bol v určitom časovom horizonte súčasť útvaru 8522 .
Foto zo strelnice Dol. Žandov a s mojím bývalým šéfom budú v blízkej dobe doplnené .
Re: Stretnutie po 32.rokoch
(Jirka, 7. 6. 2011 17:35)Ivo, v Chebu jsem byl loni v listopadu a stejně jako ty jsem byl na střelnici DŽ,v již neexistujícím muničáku Potočiště a v Chebu jsem bloudil stejně úspěšně...Až když jsem potkal ppor.Heczka v HervisSportu (je součástí nového OC místo kasáren) tak jsem se "trochu" zorientoval. Takže jediné co je ještě asi k "vidění" je bývalá tankárna(nevím zda jsi tam někdy byl?, sloužil jsem tam). Ten nápad s tou pamětní deskou je zajímavý, nevím co ostatní, ale možná, že bych se zúčastnil...Dej to k diskusi.
vychádzka,
(Ivan Slovík, 2. 5. 2011 0:33)
O prvej vychádzke počas prísahy som už niečo na týchto stránkach napísal, teraz pár riadkami spomeniem ,ako som dostal tú druhú . Po prijímači som bol prevelený na prieskumnú rotu do funkcie radistu. Asi po nejakom necelom mesiaci som mal prvý raz službu na rote ,ako pomocník dozorčieho roty. Dozorčí roty bol nejaký mazák a asi okolo jedenástej večer šiel samozrejme spať. Mojou povinnosťou ho bolo zobudiť až ráno o piatej hodine, čiže celá noc služby pripadla na mňa. Ako ináč , veď som bol mladý. Mazáci a supráci pozerali ešte aj po večierke televízor a samozrejme ,že pozerali nejaký nemecký program. Sám neviem, čo presne pozerali, nakoľko mne mladému nedali ani šancu nazrieť do PVS-ky. Niekedy pred pol nocou som začul, ako niekto ide hore schodmi. Podišiel som kúsok od dozorčieho stolíka smerom k schodom zistiť kto to teraz v noci môže ísť na rotu. V tom som celý zmeravel, nakoľko osoba ,ktorá valila hore po schodoch nebol nikto iný , ako sám dozorčí pluku. Z buzeráku si s kontroloval okná ,všade bola tma, len na prieskumnej rote zazrel modrastý svit od televízora, tak si to šiel z kontrolovať. Zreval som ,ako som len vládal ,aby ma počuli supráci pri televízore a chcel som mu podať hlásenie. No on ma nepočúval a rýchlym krokom chcel isť do PVS-ky. Ja som mu prehradil cestu a opäť som mu podával hlásenie. Toto spoločné naše šachovanie ho zadržalo , čo malo za následok, že tých pár vojakov úspešne vybehlo z PVS-ky na izbu. Samozrejme, že to dozorčí pluku videl, ale nevidel o akých vojakov ide. Keď po vstupe na PVS zistil, že v telke je pustený nemecký program, tak pod rozkazom ma žiadal ,aby som mu tých vojakov ukázal. No ja som mu odpovedal, že tam žiadní vojaci neboli a ten nemecký program som si naladil ja, nakoľko sa zdokonaľujem v nemeckom Jazyku. Dozorčí nezmohol nič, ja som mu nič nepovedal, nikoho som nevyzradil. No ráno ukázal dozorčí pluku svoju silu. Zavolal si ma asi okolo 8 rána a do jednej poobede som musel čistiť smeťák a kotolňu. Zároveň nahlásil spravodajskému náčeľnikovi, že som pozeral počas služby televízor , a to ešte nemecký program, tak nech ma potresce. Po vyčistení toho smetiaka ma dozorčí útvaru posla na rotu, kde si ma zobral do parády veliteľ roty por. Porubčan. Ten sa ma vypytoval, ako to vlastne bolo. Odpovedal som mu to isté, ako aj dozorčiemu útvaru. Nikto nepozeral televízor ,to som si ja pustil televízor a aj naladil nemecký program.
Ja viem ,ako to bolo ,mne už všetko povedali vojaci, mne nemusíš klamať, povedal vel.roty. Za to ,že si vlastne zachránil situáciu na rote, tak ti supráci na čele s výkonným práporčíkom navrhli odmenu vo forme vychádzky. Veliteľ roty dodržal slovo a tak miesto trestu, som dostal odmenu. Zároveň som bol prvým mladým , ktorý dostal vychádzku.
FORTUNA
(Ivan Slovík, 25. 4. 2011 15:12)Túto vináreň som si obľúbil zo všetkých Chebských podnikov najviac. Prvý krát som ju spoznal pár dní po prevelení na politickú skupinu v rámci mojej súkromnej iniciatívy spoznávať Chebské výčapné a pohostinné podniky . Keďže zapôsobila na mňa tak nejako v lepšom svetle, tak som ju začal pravidelne navštevovať. Do tohto podniku chodili aj vojaci z povolania, takže sa tam veľmi málo motali obyčajný bigoši. Často som tam stretával aj svojho najvyššieho šéfa kpt. Plátenku. V pitnej ponuke vinárne pre hosťov v tých časov boli aj 3 druhy vína a to biele, ružové a červene s názvom Athos, Portos a Aramis. To ružové som si zaľúbil od samého začiatku. Po oprave televízorov vedúcemu Fortuny a taktiež vrchnému ,som bol vo Fortune veľmi vítaným hosťom. Fortuna mala ešte jednu dobru vlastnosť. V deň prísahy bola uzavretá ,dokonca bola uzamknutá a dnu púšťali len civilistov. Jediná výnimka z vojakov som bol ja, kde vďaka mojím zásluhám k pracovníkom Fortuny , som mal vedúcim podniku umožnený vstup aj so svojou spoločnosťou. Nesmierne som si tejto výsady vážil a pred odchodom do civilu som sa bol s celým personálom Fortuny rozlúčiť. Sľuboval som im, že sa niekedy zastavím, no nejako mi to do dnešného dňa nevyšlo.
Ešte raz to posraté rande.
(Ivan Slovik, 19. 4. 2011 12:18)
Pri pátraní po absikovi Alešovi Vincíkovi som sa dnes dozvedel, že Aleš Vincík -hrdina môjho pribehu,nie je už od r.1999 medzi nami.
Aleši viem,že už v tomto živote si neprečitašm článok,ktorý som o tebe napísal,ale som presvedčený ,že si mi ho pomáhal písať.Veď spomienky na túto príhodu ,sa mi vynárali v mysli ,akoby sa to všetko bolo udialo len včera. A to odpustenie ?- verím ,že keď sa niekedy stretneme tam , kde už ty si mazák,tak mi to isto .... isto odpustíš. Z Bohom Aleši - česť tvojej pamiatke.
Re: Super mazák
(Jiří Němeček, 10. 4. 2011 20:51)
KUBALÁK MĚ PŘIVÍTAL V CHEBU SLOVY - " UKAŽ RUKU - S KLEPAJÍCÍ RUKOU JSEM JÍ
VYTÁHL - VYTÁHL MI RUKÁV A ASI PŮLMETROVÝM NOŽEM MI ZAČAL HOLIT CHLUPY NA
RUCE KTERÉ MI STÁLY HRŮZOU - PAK ŘEKL DOBRÝ .- HOLÍ JE OSTRÁ DOST - A PAK MI
ŘEKL ŽE JE 5 ROK NA VOJNĚ A JE MU ÚPLNĚ VŠECHNO U PÍČI - TAK JSEM S MILANEM
NEJEDLÝM MUSEL VYKRÁST BUDET SKŘÍNKU NAŠEHO ROČNÍKU KDE BYLY PITRALONY A
OKENY A DONÉST JE KUBALÁKOVI KTERÝ JE MLSNÝM JAZYKEM DO DNA VYPIL - !!! TO
BYLO MOJE PRVNÍ SETKÁNÍ S KUBALÁKEM.
VOJÍN JIŘÍ NĚMEČEK
Na Maškov
(specku, 27. 1. 2011 17:41)
První kroky z chebského nádraží k vojenskému útvaru se vrývaly do paměti. Celou cestu jsem přemýšlel, co mě tu čeká, ale také, kdy asi půjdu opačným směrem?
Ani náhodou by mě nenapadlo, že to bude tak brzo. Už v přijímači, jen pár dnů po narukování. Tentokrát, ne v civilu, ale v maskáčích s malou polní a protichemickými prostředky. Naše družstvo vypochodovalo z brány kasáren a zamířilo, tou jedinou mě zde známou, cestou k nádraží.
Budova železniční stanice, přilehlá pošta, autobusák a park byly, co by kamenem dohodil. Velitel však změnil směr a vyvedl nás na dlouhou lávku, vedoucí přes celé vlakové nádraží.
To byl velice silný zážitek! Pohled dolů na koleje, které vedou domů, na vlakové soupravy do kterých stačilo jen nastoupit, na nástupiště, ze kterého budeme jistě jednou odjíždět. Naše cesta ale pokračovala dál i přes veškerá snění, až na vojensko – taktické cvičiště „Maškov“.
Re: Na Maškov
(Jirka, 10. 4. 2011 20:50)Jo to je napsaný výstižně.Jako by to bylo včera.Hezký vzpomínky
Re: Bitka
(Jiří Němeček, 10. 4. 2011 19:57)
MILAN NEJEDLÝ POSLAL BÁZMEKA ZE 7 ROTY DO PRDELE, TEN MALÝ CIKÁN A ONI
NASKÁKALI DO KUCHYNĚ A MILAN DOSTAL DĚLO A MĚL MODRÝ VOKO, BYLO TO KVŮLI
NÁŠUPU, MOC DOBŘE SI NA TO PAMATUJU.
Major G.
(specku, 30. 1. 2011 13:47)
Na vézetce u výdejního pultu stál vysoký muž ostrých rysů s výložkami majora a vedle něho sympatická dáma. Podává mi dvě neoražené stravenky a čeká, že něco dostane.
Ale já jsem tvrdý a neústupný. „Jó panáčkové, tady velím já!“ Odmítám jeho lístky, nejsou označené, tak nemá nárok!
S jistým klidem mi povídá: „… vojáku, vy nevíte, kdo jsem.“
A já suverén odvracím: „… nevím a ani mě to nezajímá.“
„Ale to by mělo. Jste tu nový, že?“ Naklonil se přes výdejní pult a já jen čekal, že po mě sáhne. On však jen polohlasně řekl: „Já jsem ten, kdo podepisuje opušťáky a dovolenky.“ A v naprosté pohodě se narovnal, věnoval letmý pohled a úsměv té dámě, co s ním přišla. Když se pak otočil zpět, byl tu ochotný, laskavý, chápající a vstřícný kuchař, který ihned splnil jejich přání.
Dříve než opustil jídelnu, zastavil se ještě u pultu a řekl: „Zastavte se za mnou odpoledne, v kanceláři na štábu!“
Kdykoliv jsem pak potřeboval opušťák, nebo si vyzvednout vycházkovou knížku dřív, nebyl to žádný problém.
Re: Major G.
(Xawer, 29. 3. 2011 20:16)Za mně to byl kapitán Golský, šéf finančního "oddělení" a ta dáma byla jeho manželka, která jako civilní zaměstnanec pracovala tamtéž. Ta když šla přes buzerák, tak oči všech bigošů byly upřeny jen na ni.
Re: Re: Major G.
(Ivan Slovik, 4. 4. 2011 12:05)Pozdravujem ťa Xawer.Máš fantastický prehľad a pameť na vojakov. z povolania. Ak si pametáš tak mi napiš kdo za tvojej ery bol politrukom pluku a ako vtedy fungovalo kino. Aj za teba bol na útvare opravár televiznej a slaboprúdovej techniky ? Ďakujem. Môžeš aj na moj E-mail: ivan.slovik@centrum.sk ,alebo: slovik@isslov.sk
Trest
(ivan Slovik, 18. 3. 2011 20:24)
Vďaka mojmu povolaniu na útvare /opravár televízorov a inej slaboprúdovej techniky/som si časom vybudoval velmi dobré vzťahy s vojakmi z povolania ,ktorí v tom čase pôsobili na útvare.Opravoval som televízory i rádia nielen vojakom z povolania , ale i ich rodičom,príbuzným,známim,dokonca i milenkám.V skutku bol to velký záber a vďaka tomu sa moje prehrešky t.j. prusere male i velké vždycky nejak prepiekli.Bola to ich odmena za moju vykonanú prácu pre nich.V novej dobe by som to nazval, že som mal útvarovú imunitu.
No porekadlo hovorí,že potiaľ sa chodí s džbánom po vodu,pokiaľ sa nerozbije.Stalo sa to i mne.Už som asi spomínal,že moje opušťaky sa začali odchodom z útvaru v utorok a končili mojím príchodom v pondelok,alebo utorok ráno.Tak to bolo aj v poslednom roku mojej vojenčiny niekedy začiatkom februára.Z opušťaku som sa vracal do Chebu,dnes si už nepametám či to bolo v pondelok ,alebo v utorok doobeda a čo čert nechcel v tú noc bol pisknutý divizný poplach a nejakí blbci z divízie,ktorí to všetko kontrolovali, ma vymákli na žel.stanici.Okamžite ma zbalili a doviezli na útvar,lebo sa im nepozdával môj opušťák.Bol z toho prúser pre mńa aj pre môjho šéfa.Keďže ma vymákli z divízie,tak som zákonite musel dostať nejaký trest,aby to v prípade nejakej kontroly z hora ,bolo všetko v poriadku.Išiel som so svojím šefom mjr.Mojźiśom na hlásenie k náćeĺníkový štábu pluk. Hejzkovi,ktorý ma odmietol potrestať,nakoľko naopravoval som mu toho celkom dosť a tesne pred opušťákom som mu opravil pokazené autorádio.Nech to rieši môj zástupca mjr. Kohoutek,boli jeho slová a poslal nás k nemu.Tak sme teda iśli za mjr. Kohoutkom,ktorý ma taktieź nechcel potrestať z už uvedených dôvodov.
Ale nejaký trest ti musíme dať,lebo keby sa náhodom o tom zhora informovali,tak musime byť krytí.Po dlhšiom uvažovaní a priateĺskej debate sa nakoniec naśiel aj pre mňa primeraný trest.Verdikt znel:30 dní nepovolených vychádzok.Kedže máš stabilnú sluźobnú priepustku na opustenie útvaru,o ktorej na divízii nevedia,tak tento trest bude aj pre nás a aj pre teba celkom v poriadku a aby si mal čo robiť,tak ťa zajtra zoberiem k sebe domov,kde sa mi pozrieš na môj starý rádiogramofón.Tak zneli záverećné slová majora Kohotka.Už pri odchode zo štábu som pošiel do hornej kuchyňe,kde som pozval pár dobrých kamarátov kuchárov na večernú chľastanicu,lebo treba zapiť môj trest.Nikdy inokedy som sa večerami neflákal toľko po miestných podnikoch,ako počas tých 30 dní,lebo som sám sebe i ostatným chcel dokázať,že si to naozaj bestrestne môžem dovoliť.
Letos.
(Ivan Slovik, 13. 3. 2011 10:40)LETOS-- toto magické slovo , je snom každého služobne mladšieho vojaka. Pri odbití polnoci vojaci, ktorí v tom novom prichádzajúcom roku odchádzali do civilu dodržovali určité zvyky.V prvú sekundu nového roku sa rozbíjali prázdne fľaše od alkoholu,za výdatného revu - LETOS- .Všetci služobne mladší vojaci , zo závisťou pozerali na tých , ktorí si to už mohli povedať , letos - som v zlatom civili. Bože,kedy sa ja toho dočkám,vravel som si,keď som sa v prvé sekundy nového roku i ja na to pozeral so závisťou,hoci vojnu som mal lepšiu ako tí šťastlivý mazáci.Dočkal som sa. Silvestra v r. 1979,som prežil v armaďáku,kde som sa zúčastnil silvestrovského bálu, pre lampasákov,ako zvukár našej útvarovej hudobnej skupiny.Nerozbíjal som prázdne fĺaše,ako bigoši na rotách,ale som si kúpil 2 fľase šampanského,aby to LETOS ,stálo opravdu, za to.Pri odpočítaní 24 hodiny som z veľkým revom hodil prvú plnú flašu šampanského uprostred sály a s druhou som vybehol von,kde som aj celému svetu chcel za patričného revu a krikotu oznámiť,že letos pojdem do civilu,čo sa mi aj podarilo.Do rána som to ešte poriadne zapil, s polu s mojim šefom mjr Mojžišom, s Bihárim,por. Kabátom s ktorým sme ráno ešte vytrieskali nejakého civilistu , ktorý nam nádával do zelených gum a ďalśími inými dôstjníkmy, Chebského útvaru,ktorým som s radosťou vysvetľoval, že letos už budem v civili, zatiaľ čo oni budu stále furťáci.Mám dojem, že ich gumové hlavy ,aj tak nechápali ćo im hovorím.Možno,že to bolo zapričínene aj tým množstvom alkoholu, ktoré už mali v sebe.Spomienka na ten posledný vojenský silvester je vo mne stále živá a myslím si,že vojakom,ktorí toto zaźili , uź nikdy nevymizne z pameti.
Posraté rande - foto
(Ivan Slovik, 10. 3. 2011 18:24)Fotografiu kamaráta absíka Aleša si môžete prezrieť v stránke - Vaśe fotky- .Na fotografii s názvom Kino a prvý prápor - tam je Aleš prvý z ľava v okuliaroch a ešte je na fotografií z názvom- Pred kinom,výplata za fotografie mladých,- tiež je prvý z ľava.
Re: Stretávka.
(Jan Mandát, 2. 8. 2011 21:56)