ZVS ve vzpomínkách

Tí čumeli a neverili vlastným očiam , ako ľahko sa dostali na útvar. A teraz daj tú sľúbenú odmenu. Chalani vytiahli dve fľaše alkoholu, ja som celu návštevu včetne dámy usadil do kresiel , ktoré boli v sieni tradíc a začali sme spoločne popíjať. Dievča ktoré doviedli bolo z Prahy ,celkom pekné a splav mala tiež celkom dobrý. Po určitom čase sme sa s dámou začali navzájom spovedať, kto je kto, čo tu robí atď... Keď došlo k otázke odkiaľ som ja , tak som jej odpovedal, že som zo Slovenska z Oravy, čo ona asi nepozná. Čo ,Orava ..., poznám , akoby nie, veľmi dobré. Poznáš na Orave dedinu /XY/ ? Opýtala sa ma. / Nechcem tu písať názov tej dediny , dôvod hneď pochopíte ./ Samozrejme veď z tej dediny mám dievča, odpovedal som. A poznáš ..... povedala mi meno aj priezvisko, ktoré bolo totožné s menom sestry môjho dievčaťa. Zalapal som po vzduchu, v rýchlosti som sa posilnil alkoholom a jedným dychom som sa opýtal. Ty si bola v tej dedine? Áno odpovedala , to dievča býva na konci dediny ,na pravej strane. Jej odpoveď úplne potvrdila moju domienku ,že sa jedná o sestru môjho vtedajšieho dievčaťa a tak som sa vypytoval ďalej. Odkiaľ ju poznáš ? No a len vtedy sa mi začali otvárať oči. Porozprávala príbeh o tom ako spolu pracovali v jednom hoteli v Tatrách , no práca im nejako nevoňala a dali sa na prostitúciu. To im vynášalo lepšie. Lenže skončili za mrežami. Oná už je voľná ale ta Slovenka ešte sedí. Celá tá história mi úplne zapadala do seba , lebo sestru môjho dievčaťa som dávno nevidel a na otázku kde majú sestru som vždy dostal strohú odpoveď, že pracuje v Tatrách a tam býva u milenca. Aká je ta republika mala,... kočka si prišla privyrobiť do Chebu , pomyslel som si. Chalani zobrali kočku na rotu a mali ju tam asi 2 týždne. Pekne ju krmili a vystriedali sa na nej asi všetci bigoši na treťom prápore. Dokonca bola obšťastníť aj basmanov.
Pri najblišiom príchode domov na opušťák som zabehol aj k svojmu vtedajšiemu dievčaťu a samozrejme som sa opýtal na jej sestru. Dostal som opäť tú istú odpoveď ,že pracuje v Tatrách a aj tam býva u milenca. Minule bola doma, povedali mi. Nepovedal som im, že poznám pravdu, ale asi po troch rokoch po vojenskej službe som stretol tú sestru mojej bývalej... a veľmi som jej vyrazil dych keď som jej povedal , že ju pozdravuje z Prahy Dana, tak sa totiž volalo tá dáma z tejto príhody.
Je to vážne neuveriteľná zhoda náhod , že som sa ďaleko od domova pri vykonávaní ZVS náhodne dozvedel niečo, čo by som sa doma nebol nikdy dozvedel.

Ivo myslím že viem o čom hovoríš .Ak sa dobre pamätám povestná matka pluku sa volala Ha....ka.Táto dáma vyprodukovala nejeden problém z času na čas sa v zázname dozorného útvaru objavovala správa / počas nočnej služby som pri bežnej kontrole útvaru zahliadol polonahú ženskú /dlho sme tieto záznamy pokladali za vidiny mladých dôstojníkov až nám v jeden pekný slnečný deň velitel divízie plk Vacek urobil dôkladný záťah a okrem iného čo sa kontrolovalo bežne zvolal výzbrojného náčelníka a rozkázal otvoriť aj zapečaťené Otečká s muníciou a čuduj sa svete v jednom vozidle miesto munície ležala pekne na madracoch polonahá Ha....ka.A tak bola aj táto záhada pluku odhalená a od tej doby som o uvedenej slečne viacej nepočul.

Spomienky na vojenské časy sa čoraz viac zabárajú do väčších hlbín mozgu, takže vydolovať niečo z tých hlbín je čoraz ťažšie a ťažšie. No sú niektoré udalosti, ktoré sa udiali vtom vojenskom čase a svojou zaujímavosťou , dokonca záhadou sú navždy a natvrdo vryté v pamäti. Takéto zaujímavosti, alebo nazvem to náhody , sa mi počas vojenskej služby stali dve. O jednej dnes napíšem.
Na našich stránkach som už spomínal o dverách , ktoré viedli zo sieni tradíc na ulicu. Tie dvere vychádzali oproti VZK , tesne pri poplachovke. Boli to dvere ,ktoré sme mi z politickej skupiny slobodne využívali na neskoré príchody, alebo odchody na útvar, donesenie alkoholu na útvar a na iné rôzne veci.
V kine sa končil zas jeden všedný jesenný deň strávený pri pive spolu s priateľmi kuchármi a vystrojákmi pozeraním západonemeckej televízie ,alebo nejakých Vincíkových kreslených rozprávok. Končilo to okolo polnoci a tak po vzájomnom zaželaní si dobrej noci sme sa všetci rozchádzali uložiť k spánku. V kine ostal spať kolega Krojcer a do premietacej kabínky sa nasáčkoval Vincík. Ja som odchádzal spať do siene tradíc, lebo absík čo mal na starosti knihovňu a spával v sieni tradíc ,bol niekde preč. Taktiež som to tu na týchto stránkach písal, že absík z politickej skupiny, čo mal na starosti knihovňu, musel prespávať v sieni tradíc a tak v tichosti ju strážiť, lebo ju nejakí vandali kedysi dávno vykradli. Keďže absíka knihovníka nebolo na útvare, tak som tam šiel spať ja. Pred odomknutím dverí do knihovňe, som si začal robiť malú potrebu a kde inde , ako o poplachovku. Pri dokončievaní si malej potreby som začul menší hluk a šramot, ktorý vychádzal z opačnej strany poplachovky. Zistil som ,že z druhej strany sa niekto chce cez poplachovku dostať na útvar, ale sa mu to nedarí. Kto je tam ,opýtal som sa . Odpoveď neprichádzala. Hneď som si pomyslel, že sa boja odpovedať, myslia si , že som lampasák. To som ja Ivan z kina , pokračoval som. Chvála bohu ozvalo sa z druhej strany , to som ja ... meno si už nepamätám, ale bol to výkoňak z tietieho práporu. Taký malý vychodniar, dobre sme sa poznali. Čo tam robíš, opýtal som sa. Chcem sa dostať do kasáreň ,som tu aj s kamarátom a mladou kočkou ,len ju nemôžeme akosi dostať cez tu bránu. Máš nejaký chľast , opýtal som sa . Chľastu máme dosť , len nám nejako pomôž. Obzri sa do ľava a choď k tým dverám , čo sú tam a ja ti ich idem otvoriť. Čo sú to za dvere , opýtal sa ma výkoňák. Nepýtaj sa a čakaj, za moment som tam. Vošiel som cez knihovňu do sieňe tradíc a otvoril som dvere tým trom nešťastníkom.

Ahoj Jirka. Odhalenie tabule sa na sto percent uskutoční v mesiaci říjen tohoto roku. V pondelok počas mojej cesty na ukrainu som sa spojil s ppluk. Mojžišom , ktorý si toho času lieči svoje klby vo Frantových kúpeľoch a veľmi sa zaradoval tej správe, že sme to aj my , bývali vojáci útvaru 8522 rozbehli na naších stránkach. Spomínal som to aj Ľudekovi, ktorý na tomto oprášení si starých vojenských spomienok ma najväčšiu zásluhu a dohodli sme sa ,že to nejak začneme koordinovane propagovať. Sami nevieme ako, každý napad sa ráta. Už som spomínal, že ppluk. Mojžišovi ,ktorý to celé vybavuje ,chýba len nejakých pár povolení, ktoré by mal do konca záři zvládnuť. Strašne mu držím prsty ,aby ten termín stihol a keby som býval bližšie ,tak by som mu šiel v tom pomôcť. Pre rýchlejšie info ti posielam mojho mejla : ivan.slovik@centrum.sk, alebo do práce : slovík@isslov.sk
Dnes som sa vrátil z U.A. a do konca týždňa som na Slovensku. Posielam tebe i tvojej rodine pekný pozdrav. Ivan Slovík

Nazdar kolego spolubojovníku z Chebu. Já jsem sloužil jako absík 1980 - 1981 na 3. praporu, 9. rota. Mjr. Mojžíše si pamatuji z politické skupiny, slušný a pohodový chlap. Kdy bude odhalení té pamětní desky??? S chutí bych se přijel podívat. jan.mandat@volny.cz

kamarády z druhé roty prvního praporu rok 1986-1988....
tel:774 516 064
byl jsem pak na velitelské četě s Ďuriníkem :-)

Máš super nápad Jirka. Zajtra to prekonzultujem s ppluk. Mojžišom a zorganizujeme stretnutie všetkych bývalých zaklaďákov , ktorý slúžili v Chebe ,bez ohľadu na ročník nástupu. Prvé stretnutie by sme uskutočnili pri odkrytí tej pamätnej tabule. Dobre poznám tankáreň,aj Vizo, chodil som tam opravovať televízory. Chodil som opravovať televízor aj za mesto Cheb ,niekde ku čiare ,ale to si nemôžem spomenúť , čo to tam bolo. Mam taký dojem , že tam chodili niečo strážiť, alebo sledovať, chalani z prieskumnej roty.

Prajem pekný deň Jirka - Chebáku. Som veľmi rád ,že sa to tam objavilo. Podľa posledných informácii od ppluk. Mojžiša , ktorý s veĺkým nadšením pracuje na tomto diele ,všetký tie povolenia od magistrátu mesta Cheb a iných inštitúcií ,by mali byť hotové niekedy v septembri /záři/.Bolo by veľmi pekné,keby sa nas tam zúčastnilo čo najviac. Po rokoch stagnácie by aspon znova ožili Chebské výčapné podniky - cha,cha cha. Ber to s humorom Jirka. Teraz vážne. Bol by to slávnostný nástup pluku, na ktorý sa nesmierne teším. Neviem či by nám s tými našimi príspevkami nebolo lepšie prejsť na stránky pokecu , aby sme tomu dali určitú štábnu kultúru . Dúfam ,že sa ti podarí toho zúčastnít a ,že ukážeme Chebákom ,ako nám tie ich kasárne prirástli k srdci. Prajem ti pekný zbytok dňa.

Ivo, myslím je-li tato akce myšlena vážně pak by si zasloužila vlastní stránku a ne jako součást "Pokecu". Ono se to nezdá, ale říjen je už "za pár" a navíc jsou dovolené...

Bol to jeden z krásnych a nezabudnuteľných zážitkov. Po 32 rokoch som opäť odchádzal do Chebu. Podobne ,ako pred 34 rokmi sa dlho pripravovaný deň blížil a ja som bol možno viac nervóznejší , ako keď som s povolavákom nastupoval na tých povestných 730. Deň d nastal a tak 19.5.2011 som vycestoval za vojenskými spomienkami do jedného krásneho mesta s názvom Cheb , ktorý v tom istom dátume oslavoval 950 výročie svojho vzniku. Po prejdení Marianských Lázni sa mi začali v hlave vyjasňovať bývalé miesta a keď som si prezeral strelnicu na Dolnom Žandove, tak sa mi aj vykotúľali slzy . Možno od dojatia, možno nostalgia a možno aj od toho, ako to tu teraz vyzerá.
Po príchode do Chebu ma čakali ďalšie prekvapenia. Mesto som prechádzal krížom krážom a okrem vlakovej stanice a samozrejme námestia ,som skoro nič nespoznal. Vlaková stanica , vedľa pošta , -presne tak , ako to mám uložené navždy v pamäti ,tam som sa nachodil, vykladal som svojej manželke....
Stretnutie s mojím bývalým šéfom ppluk. Mojžišom, bolo ďalšie veľké prekvapenie . Ten človek snáď nestárne .Keby ma bol privítal v uniforme ,tak sa samozrejme postavím do pozoru, podám mu hlásenie a myslím si ,že som sa vrátil do Chebu v r. 1979. Pán Mojžíš napriek vysokému veku ma fantastickú fyzickú kondičku a o pamäti ani nehovorím. Jedna pikoška: samozrejme ako prvé po stretnutí a ubytovaní sa , sme spoločne ja ,manželka a ppluk.Mojžiš išli pozrieť miesta kde stáli kasárne 8522 a p. Mojžiš sa ma spýtal – vieš kde práve stojíme – nie neviem, kde ? U vchodu do povestnej sieni tradíc, tu niekde boli tie dvere ,ktorými si chodil neskoro v noci na útvar a z opušťákov. Priznám sa ,že som sa dlho nemohol zorientovať, ale keď som zbadal pozostatky murovaného plotu v miestach kde v mojich vojenských časoch stála budova štábu a ošetrovňa, tak sa mi konečne vrátila orientácia . Pre tým múrom , teda niekde u bývalého štábu sme si urobili aj pamätné foto.
Tie tri dni v Chebe , plných spomienok a nového poznania prešli veľmi ,veľmi rýchlo a pri odchode domov som si dal záväzok, že do Chebu, aj napriek tej veľkej vzdialenosti, budem teraz už naozaj chodiť minimálne dvakrát ročne. Čaká ma tu veľmi pekné mesto a jeden vynikajúci človek ppluk.Mojžiš, s ktorým si máme ešte strašne veľa čo povedať. Veď príhody z 20 spoločne prežitých mesiacov na útvare 8522 sa nedajú vtesnať do dvoch ,alebo troch dní. Na jeseň sa bude v miestach kde stal útvar 8522 odkrývať pamätná tabuľa ,ktorá by mala budúcim generáciam pripomínať bývalý útvar a ppluk. Mojžíš ma na tú malú slávnosť pozýva. Samozrejme ,ak sa niečo nepredvídané nestane , tak chcem byť u toho odhalenia pamätnej tabule. Som hrdý na to, že aj ja som bol v určitom časovom horizonte súčasť útvaru 8522 .
Foto zo strelnice Dol. Žandov a s mojím bývalým šéfom budú v blízkej dobe doplnené .

Ivo, v Chebu jsem byl loni v listopadu a stejně jako ty jsem byl na střelnici DŽ,v již neexistujícím muničáku Potočiště a v Chebu jsem bloudil stejně úspěšně...Až když jsem potkal ppor.Heczka v HervisSportu (je součástí nového OC místo kasáren) tak jsem se "trochu" zorientoval. Takže jediné co je ještě asi k "vidění" je bývalá tankárna(nevím zda jsi tam někdy byl?, sloužil jsem tam). Ten nápad s tou pamětní deskou je zajímavý, nevím co ostatní, ale možná, že bych se zúčastnil...Dej to k diskusi.

O prvej vychádzke počas prísahy som už niečo na týchto stránkach napísal, teraz pár riadkami spomeniem ,ako som dostal tú druhú . Po prijímači som bol prevelený na prieskumnú rotu do funkcie radistu. Asi po nejakom necelom mesiaci som mal prvý raz službu na rote ,ako pomocník dozorčieho roty. Dozorčí roty bol nejaký mazák a asi okolo jedenástej večer šiel samozrejme spať. Mojou povinnosťou ho bolo zobudiť až ráno o piatej hodine, čiže celá noc služby pripadla na mňa. Ako ináč , veď som bol mladý. Mazáci a supráci pozerali ešte aj po večierke televízor a samozrejme ,že pozerali nejaký nemecký program. Sám neviem, čo presne pozerali, nakoľko mne mladému nedali ani šancu nazrieť do PVS-ky. Niekedy pred pol nocou som začul, ako niekto ide hore schodmi. Podišiel som kúsok od dozorčieho stolíka smerom k schodom zistiť kto to teraz v noci môže ísť na rotu. V tom som celý zmeravel, nakoľko osoba ,ktorá valila hore po schodoch nebol nikto iný , ako sám dozorčí pluku. Z buzeráku si s kontroloval okná ,všade bola tma, len na prieskumnej rote zazrel modrastý svit od televízora, tak si to šiel z kontrolovať. Zreval som ,ako som len vládal ,aby ma počuli supráci pri televízore a chcel som mu podať hlásenie. No on ma nepočúval a rýchlym krokom chcel isť do PVS-ky. Ja som mu prehradil cestu a opäť som mu podával hlásenie. Toto spoločné naše šachovanie ho zadržalo , čo malo za následok, že tých pár vojakov úspešne vybehlo z PVS-ky na izbu. Samozrejme, že to dozorčí pluku videl, ale nevidel o akých vojakov ide. Keď po vstupe na PVS zistil, že v telke je pustený nemecký program, tak pod rozkazom ma žiadal ,aby som mu tých vojakov ukázal. No ja som mu odpovedal, že tam žiadní vojaci neboli a ten nemecký program som si naladil ja, nakoľko sa zdokonaľujem v nemeckom Jazyku. Dozorčí nezmohol nič, ja som mu nič nepovedal, nikoho som nevyzradil. No ráno ukázal dozorčí pluku svoju silu. Zavolal si ma asi okolo 8 rána a do jednej poobede som musel čistiť smeťák a kotolňu. Zároveň nahlásil spravodajskému náčeľnikovi, že som pozeral počas služby televízor , a to ešte nemecký program, tak nech ma potresce. Po vyčistení toho smetiaka ma dozorčí útvaru posla na rotu, kde si ma zobral do parády veliteľ roty por. Porubčan. Ten sa ma vypytoval, ako to vlastne bolo. Odpovedal som mu to isté, ako aj dozorčiemu útvaru. Nikto nepozeral televízor ,to som si ja pustil televízor a aj naladil nemecký program.
Ja viem ,ako to bolo ,mne už všetko povedali vojaci, mne nemusíš klamať, povedal vel.roty. Za to ,že si vlastne zachránil situáciu na rote, tak ti supráci na čele s výkonným práporčíkom navrhli odmenu vo forme vychádzky. Veliteľ roty dodržal slovo a tak miesto trestu, som dostal odmenu. Zároveň som bol prvým mladým , ktorý dostal vychádzku.

Túto vináreň som si obľúbil zo všetkých Chebských podnikov najviac. Prvý krát som ju spoznal pár dní po prevelení na politickú skupinu v rámci mojej súkromnej iniciatívy spoznávať Chebské výčapné a pohostinné podniky . Keďže zapôsobila na mňa tak nejako v lepšom svetle, tak som ju začal pravidelne navštevovať. Do tohto podniku chodili aj vojaci z povolania, takže sa tam veľmi málo motali obyčajný bigoši. Často som tam stretával aj svojho najvyššieho šéfa kpt. Plátenku. V pitnej ponuke vinárne pre hosťov v tých časov boli aj 3 druhy vína a to biele, ružové a červene s názvom Athos, Portos a Aramis. To ružové som si zaľúbil od samého začiatku. Po oprave televízorov vedúcemu Fortuny a taktiež vrchnému ,som bol vo Fortune veľmi vítaným hosťom. Fortuna mala ešte jednu dobru vlastnosť. V deň prísahy bola uzavretá ,dokonca bola uzamknutá a dnu púšťali len civilistov. Jediná výnimka z vojakov som bol ja, kde vďaka mojím zásluhám k pracovníkom Fortuny , som mal vedúcim podniku umožnený vstup aj so svojou spoločnosťou. Nesmierne som si tejto výsady vážil a pred odchodom do civilu som sa bol s celým personálom Fortuny rozlúčiť. Sľuboval som im, že sa niekedy zastavím, no nejako mi to do dnešného dňa nevyšlo.

Pri pátraní po absikovi Alešovi Vincíkovi som sa dnes dozvedel, že Aleš Vincík -hrdina môjho pribehu,nie je už od r.1999 medzi nami.
Aleši viem,že už v tomto živote si neprečitašm článok,ktorý som o tebe napísal,ale som presvedčený ,že si mi ho pomáhal písať.Veď spomienky na túto príhodu ,sa mi vynárali v mysli ,akoby sa to všetko bolo udialo len včera. A to odpustenie ?- verím ,že keď sa niekedy stretneme tam , kde už ty si mazák,tak mi to isto .... isto odpustíš. Z Bohom Aleši - česť tvojej pamiatke.

První kroky z chebského nádraží k vojenskému útvaru se vrývaly do paměti. Celou cestu jsem přemýšlel, co mě tu čeká, ale také, kdy asi půjdu opačným směrem?
Ani náhodou by mě nenapadlo, že to bude tak brzo. Už v přijímači, jen pár dnů po narukování. Tentokrát, ne v civilu, ale v maskáčích s malou polní a protichemickými prostředky. Naše družstvo vypochodovalo z brány kasáren a zamířilo, tou jedinou mě zde známou, cestou k nádraží.
Budova železniční stanice, přilehlá pošta, autobusák a park byly, co by kamenem dohodil. Velitel však změnil směr a vyvedl nás na dlouhou lávku, vedoucí přes celé vlakové nádraží.
To byl velice silný zážitek! Pohled dolů na koleje, které vedou domů, na vlakové soupravy do kterých stačilo jen nastoupit, na nástupiště, ze kterého budeme jistě jednou odjíždět. Naše cesta ale pokračovala dál i přes veškerá snění, až na vojensko – taktické cvičiště „Maškov“.

MILAN NEJEDLÝ POSLAL BÁZMEKA ZE 7 ROTY DO PRDELE, TEN MALÝ CIKÁN A ONI
NASKÁKALI DO KUCHYNĚ A MILAN DOSTAL DĚLO A MĚL MODRÝ VOKO, BYLO TO KVŮLI
NÁŠUPU, MOC DOBŘE SI NA TO PAMATUJU.

Na vézetce u výdejního pultu stál vysoký muž ostrých rysů s výložkami majora a vedle něho sympatická dáma. Podává mi dvě neoražené stravenky a čeká, že něco dostane.
Ale já jsem tvrdý a neústupný. „Jó panáčkové, tady velím já!“ Odmítám jeho lístky, nejsou označené, tak nemá nárok!
S jistým klidem mi povídá: „… vojáku, vy nevíte, kdo jsem.“
A já suverén odvracím: „… nevím a ani mě to nezajímá.“
„Ale to by mělo. Jste tu nový, že?“ Naklonil se přes výdejní pult a já jen čekal, že po mě sáhne. On však jen polohlasně řekl: „Já jsem ten, kdo podepisuje opušťáky a dovolenky.“ A v naprosté pohodě se narovnal, věnoval letmý pohled a úsměv té dámě, co s ním přišla. Když se pak otočil zpět, byl tu ochotný, laskavý, chápající a vstřícný kuchař, který ihned splnil jejich přání.
Dříve než opustil jídelnu, zastavil se ještě u pultu a řekl: „Zastavte se za mnou odpoledne, v kanceláři na štábu!“
Kdykoliv jsem pak potřeboval opušťák, nebo si vyzvednout vycházkovou knížku dřív, nebyl to žádný problém.

Za mně to byl kapitán Golský, šéf finančního "oddělení" a ta dáma byla jeho manželka, která jako civilní zaměstnanec pracovala tamtéž. Ta když šla přes buzerák, tak oči všech bigošů byly upřeny jen na ni.