ZVS ve vzpomínkách

MILAN NEJEDLÝ POSLAL BÁZMEKA ZE 7 ROTY DO PRDELE, TEN MALÝ CIKÁN A ONI
NASKÁKALI DO KUCHYNĚ A MILAN DOSTAL DĚLO A MĚL MODRÝ VOKO, BYLO TO KVŮLI
NÁŠUPU, MOC DOBŘE SI NA TO PAMATUJU.

Na vézetce u výdejního pultu stál vysoký muž ostrých rysů s výložkami majora a vedle něho sympatická dáma. Podává mi dvě neoražené stravenky a čeká, že něco dostane.
Ale já jsem tvrdý a neústupný. „Jó panáčkové, tady velím já!“ Odmítám jeho lístky, nejsou označené, tak nemá nárok!
S jistým klidem mi povídá: „… vojáku, vy nevíte, kdo jsem.“
A já suverén odvracím: „… nevím a ani mě to nezajímá.“
„Ale to by mělo. Jste tu nový, že?“ Naklonil se přes výdejní pult a já jen čekal, že po mě sáhne. On však jen polohlasně řekl: „Já jsem ten, kdo podepisuje opušťáky a dovolenky.“ A v naprosté pohodě se narovnal, věnoval letmý pohled a úsměv té dámě, co s ním přišla. Když se pak otočil zpět, byl tu ochotný, laskavý, chápající a vstřícný kuchař, který ihned splnil jejich přání.
Dříve než opustil jídelnu, zastavil se ještě u pultu a řekl: „Zastavte se za mnou odpoledne, v kanceláři na štábu!“
Kdykoliv jsem pak potřeboval opušťák, nebo si vyzvednout vycházkovou knížku dřív, nebyl to žádný problém.

Za mně to byl kapitán Golský, šéf finančního "oddělení" a ta dáma byla jeho manželka, která jako civilní zaměstnanec pracovala tamtéž. Ta když šla přes buzerák, tak oči všech bigošů byly upřeny jen na ni.

Pozdravujem ťa Xawer.Máš fantastický prehľad a pameť na vojakov. z povolania. Ak si pametáš tak mi napiš kdo za tvojej ery bol politrukom pluku a ako vtedy fungovalo kino. Aj za teba bol na útvare opravár televiznej a slaboprúdovej techniky ? Ďakujem. Môžeš aj na moj E-mail: ivan.slovik@centrum.sk ,alebo: slovik@isslov.sk

Vďaka mojmu povolaniu na útvare /opravár televízorov a inej slaboprúdovej techniky/som si časom vybudoval velmi dobré vzťahy s vojakmi z povolania ,ktorí v tom čase pôsobili na útvare.Opravoval som televízory i rádia nielen vojakom z povolania , ale i ich rodičom,príbuzným,známim,dokonca i milenkám.V skutku bol to velký záber a vďaka tomu sa moje prehrešky t.j. prusere male i velké vždycky nejak prepiekli.Bola to ich odmena za moju vykonanú prácu pre nich.V novej dobe by som to nazval, že som mal útvarovú imunitu.
No porekadlo hovorí,že potiaľ sa chodí s džbánom po vodu,pokiaľ sa nerozbije.Stalo sa to i mne.Už som asi spomínal,že moje opušťaky sa začali odchodom z útvaru v utorok a končili mojím príchodom v pondelok,alebo utorok ráno.Tak to bolo aj v poslednom roku mojej vojenčiny niekedy začiatkom februára.Z opušťaku som sa vracal do Chebu,dnes si už nepametám či to bolo v pondelok ,alebo v utorok doobeda a čo čert nechcel v tú noc bol pisknutý divizný poplach a nejakí blbci z divízie,ktorí to všetko kontrolovali, ma vymákli na žel.stanici.Okamžite ma zbalili a doviezli na útvar,lebo sa im nepozdával môj opušťák.Bol z toho prúser pre mńa aj pre môjho šéfa.Keďže ma vymákli z divízie,tak som zákonite musel dostať nejaký trest,aby to v prípade nejakej kontroly z hora ,bolo všetko v poriadku.Išiel som so svojím šefom mjr.Mojźiśom na hlásenie k náćeĺníkový štábu pluk. Hejzkovi,ktorý ma odmietol potrestať,nakoľko naopravoval som mu toho celkom dosť a tesne pred opušťákom som mu opravil pokazené autorádio.Nech to rieši môj zástupca mjr. Kohoutek,boli jeho slová a poslal nás k nemu.Tak sme teda iśli za mjr. Kohoutkom,ktorý ma taktieź nechcel potrestať z už uvedených dôvodov.
Ale nejaký trest ti musíme dať,lebo keby sa náhodom o tom zhora informovali,tak musime byť krytí.Po dlhšiom uvažovaní a priateĺskej debate sa nakoniec naśiel aj pre mňa primeraný trest.Verdikt znel:30 dní nepovolených vychádzok.Kedže máš stabilnú sluźobnú priepustku na opustenie útvaru,o ktorej na divízii nevedia,tak tento trest bude aj pre nás a aj pre teba celkom v poriadku a aby si mal čo robiť,tak ťa zajtra zoberiem k sebe domov,kde sa mi pozrieš na môj starý rádiogramofón.Tak zneli záverećné slová majora Kohotka.Už pri odchode zo štábu som pošiel do hornej kuchyňe,kde som pozval pár dobrých kamarátov kuchárov na večernú chľastanicu,lebo treba zapiť môj trest.Nikdy inokedy som sa večerami neflákal toľko po miestných podnikoch,ako počas tých 30 dní,lebo som sám sebe i ostatným chcel dokázať,že si to naozaj bestrestne môžem dovoliť.

LETOS-- toto magické slovo , je snom každého služobne mladšieho vojaka. Pri odbití polnoci vojaci, ktorí v tom novom prichádzajúcom roku odchádzali do civilu dodržovali určité zvyky.V prvú sekundu nového roku sa rozbíjali prázdne fľaše od alkoholu,za výdatného revu - LETOS- .Všetci služobne mladší vojaci , zo závisťou pozerali na tých , ktorí si to už mohli povedať , letos - som v zlatom civili. Bože,kedy sa ja toho dočkám,vravel som si,keď som sa v prvé sekundy nového roku i ja na to pozeral so závisťou,hoci vojnu som mal lepšiu ako tí šťastlivý mazáci.Dočkal som sa. Silvestra v r. 1979,som prežil v armaďáku,kde som sa zúčastnil silvestrovského bálu, pre lampasákov,ako zvukár našej útvarovej hudobnej skupiny.Nerozbíjal som prázdne fĺaše,ako bigoši na rotách,ale som si kúpil 2 fľase šampanského,aby to LETOS ,stálo opravdu, za to.Pri odpočítaní 24 hodiny som z veľkým revom hodil prvú plnú flašu šampanského uprostred sály a s druhou som vybehol von,kde som aj celému svetu chcel za patričného revu a krikotu oznámiť,že letos pojdem do civilu,čo sa mi aj podarilo.Do rána som to ešte poriadne zapil, s polu s mojim šefom mjr Mojžišom, s Bihárim,por. Kabátom s ktorým sme ráno ešte vytrieskali nejakého civilistu , ktorý nam nádával do zelených gum a ďalśími inými dôstjníkmy, Chebského útvaru,ktorým som s radosťou vysvetľoval, že letos už budem v civili, zatiaľ čo oni budu stále furťáci.Mám dojem, že ich gumové hlavy ,aj tak nechápali ćo im hovorím.Možno,že to bolo zapričínene aj tým množstvom alkoholu, ktoré už mali v sebe.Spomienka na ten posledný vojenský silvester je vo mne stále živá a myslím si,že vojakom,ktorí toto zaźili , uź nikdy nevymizne z pameti.

Fotografiu kamaráta absíka Aleša si môžete prezrieť v stránke - Vaśe fotky- .Na fotografii s názvom Kino a prvý prápor - tam je Aleš prvý z ľava v okuliaroch a ešte je na fotografií z názvom- Pred kinom,výplata za fotografie mladých,- tiež je prvý z ľava.

Tento príbeh by som asi nikdy nenapísal,ale o vojakovi o ktorom tu napíśem pár riadkov,som sa pred niekoľkými dńami dozvedel,že je už pár rokov štastne rozvedený,tak snáď už tymto ćlánkom nikomu neuškodím.Aleš,tak sa nazýval náš absík, ktorého nám pridelili do kina na výpomoc pri premietaní. V civili mal známosti,cez ktoré si vedel vybaviť vojenskú službu len na pol roka a preto mal tak oko i my, všetko vojenské na háku.Bol to vynikajúci kamarát,no mal jednu veĺkú chybu,nechcelo sa mu umývať.Ivane,kdy by bila vaňa ,tak jo ,no sprcha to není vono.No aj napriek tomu,že začal zapáchať, bohovsky si u nás zabodoval.Jeho predkovia vlastnili za prvej ČSR najvećšiu kinopožičovňu a u Alešovích rodičov v Prahe sa ešte v tejto oblasti všelićo nachádzalo..To sme vśetci zýrali,keď Aleś po prvom opuśťaku priniesol na náš útvar porno natočene z čias slávneho Chaplina,ďalej porno z tridsiatich rokov a aj porno na tú našu dobu najnovšie,ćiźe zo sedemdesiatých rokov.Vonku všade okolo nás vládla tvrdá Husáková normalizácia a my asi śiesti vyvolení ,plus traja,alebo štyria kuchári, v r.1979,v kasárňach na samej západnej hranici,na polityckej skupine ,miesto pozerania nejakého filmu o Leninovi,alebo súdruhovi Gotvaldovi, pozeráme porno.Največší prúser nastal,keď sme si tie filmy už asi tretí či štvrtý raz premietali a vymákol nas naš śef mjr. Mojžiš.Bol to tiěz horor o ktorom sa niekedy zmienim vo svojich pametiach,ale ćlánok je nasmerovaný na iný príbech, tak len okrajovo spomeniem , źe šef sa zachoval frajersky a vśetky pornofilmy s nami dopozeral, dokonca podpísal Alešovi ďalśí opušťák , aby tieto odniesol a priniesol nové.

No dej o Alešovi pokračuje ďalej.Po dlhšiom čase to začalo byť už neznesiteĺné. Smrad,ktorý sa tiahol s Alešom už začal nepríjemne prenikať všade, v kine , v premietacej kabíne / tam to bolo ako u chemikov , lebo tam spával/v mojej dieľni, lebo sa tam chodil zašívať,proste bol všade.Alešovi sme zaćali nažnaćovať,že by sa mal isť osprchovať a niećo urobiť so sebou , no Aleś sa len usmial a povedal,že to ma za pár,tak to poćká a umyje sa už len doma v civile.Mne to nedalo,tak som vymyslel takýto plán.Navśtívil som kamošov doktorov na ośetrovni,ktorí poznali náś problém a vypýtal som si nejaké prehaňadlo,ktoré snáď donúti Aleša sa poriadne umyť.Doktori mi dali nejaké tabletky a aj silné Švajčiarske kvapky,pre prípad,že by tie tabletky nezabrali.Večer keď bol Aleš na výchadzke ,tak sme s kolegom Krojcrom rozdrvili asi 6 tabletiek,/podľa pokynu lekárov sme mali dať maksimum 2 tabletky / tie sme vmieśali do nejakej paśtéty,to sme natreli na 2 chleby, na to sme nakrájali zelenú papriku a odniesli sme to do premietacej kabínky.Ešte sme urobili čaj a do toho čaju sme dali asi 10 kvapiek toho Švajčiarského prehaňadla , pre prípad , že by lieky nezabrali.Na druhý deň ráno, som už okolo siedmej,čo u mňa supráka to nebolo už dávno zvykom, utekal do kina,že čo sa deje.Aleš sedel na WC a plakal od bolesti brucha.Nohavice mal celé zasrané, lebo nestihol dobehnúť z premietacej kabíny do kina do WC.Vykladal mi,že prišiel z vychádzky hladný a v kabíne bol nejaký chlieb a on ho zjedol a zapil čajom.Ja s úplnou vážnosťou som mu povedal, že tie chleby som si ja natrel paštétou a zjedol som ich dva počas premietania a ostatné som tam zabudol, samozrejme ,nezabudol som mu dodať,že mne sa nič nedeje.Tak milý Aleš nasadil diétu,osprchoval sa,preobliekol sa do novej ćistej uniformy,ktorú som mu doniesol z vystrojáku a vyzeralo to, že Aleš už bude dodržiavať osobnú hygienu.Len to bol náš klamný dojem. Keď sa Aleś asi po týždni z tej hroznej sračky vyliečil,tak opeť vošiel do starých kolají a my s Krojcrom sme sa zas začali´pripravovať na našu ďalšiu príležitosť,ako mu naservírujeme preháňadlo.A dočkali sme sa. Asi za 2 týždne nás Aleš poprosil, či nepremietneme za neho film v nedeľu poobede,nakoľko on zbalil nejakú kurvu / hoci bol v tom čase ženatý/ a ide si to s ňou poobede užiť. / Nemohli sme pochopiť ,čo to je za kurva, keď jej ten Aleš nesmrdí /Vraj príde po neho na aute okolo pol jednej hodiny.Není problém Aleši, premietneme.V tú nedeľu som bol už od rana v kine.Len čo Aleš v stal,asi okolo 11 hodiny, tak som navaril čaj s ktorého sme si popíjali. V Alešovom čaji boli už naservirované tie Švajčiarské kvapky. Tesne pred odchodom som Alešovi dolial

do čaju posledné kvapky a spokojne som si sadol.Aleš pošiel a ja som čakal,ako to dopadne.Dlho som nečakal.Asi za necelé dve hodiny dovalil do kina Aleš úplne bledý,nohavice i košeľa zasraté a strašne nadával.Ivane predstav si ,ja sem se na té kurve zesral.Zesral sem ji cele auto a je to strašný prúser.Alešovi bolo strašne zle a utekal na ošetrovňu k lekárom,ktorý mali z toho strašný strach,keď sa odo mňa dozvedeli,že som mu do čaju nalial asi dve tretiny tej flaštičky.Vraj ho to mohlo aj zabiť.No Aleš asi po troch dňoch ležania na ošetrovni sa aj z tejto ďalšiej sranice vyliečil, čomu sme sa náramne potešili,nakoľko sme vśetci zúčastnení mali z toho strach,ako to vlastne s Aleśom dopadne.Mohlo to dopadnúť aj horšie,len chvála bohu dopadlo to dobre.Aleš sa aj napriek nášmu poslednému pokusu ,priviesť ho k normálnej hygiene,nezačal umývať,no ďalšie pokusy s Aleśom sme už neprevádzali,báli sme sa ,že môže to zanechať na ňom nejaké nežiadúce zdravotné problémy.Pri odchode do civilu / odchádzal ,ako polroćák mesiac pre do mnou / som mu to chcel povedať, prečo sa vlastne posral,ale nemal som odvahu , bal som sa ,že ma zabije.S Alešom som sa stretol ešte raz a naposledy, asi 2 roky po vojne v Banskej Bystrici , kde bol riaditeľom kina Hviezda. Pri stretnutí a pri spoločných spomienkach na vojensky život som začal opatrne nadhadzovať to jeho posraté rande, s úmyslom ,že mu poviem úplnu pravdu,ale keď som videl s akou zlosťou na to spomína,tak som radśej nepovedal nič.Teraz ak buďe čítať tieto riadky , sa konečne dozvie ,ako to v skutoćnosti bolo a dúfam,že mi to odpustí.Aleś dnes žije v Prahe a pokúšam sa s ním zkontaktovať.Aleši ak si to prećítaš, tak mi odpusť a ozvi sa. Ivan

Za 730, alebo milionár. To boli prvé slová , ktoré sa na nás bažantov po nastúpení na základnú vojenskú službu valili zo všetkých strán. Radšej by som sa zastrelil,alebo ešte raz to mať za 730,tak si dám slučku,.. a tak ďalej a tak ďalej.Podobne výrazy sme počuvali deň,čo deň od starších vojakoch.Po prvých dňoch vojenskej pakárne , sme začali chápať,prečo už nikdo z tých prvej narukovaných viac nechce zažiť tých hrozných 730.Po prijímči sme boli zadelení na roty , kde supráci nám dali odhryznúť prvý 150-tý deń z ich krajčirského metra a z hrdosťou sa vystatovali svojou dĺžkou do civilu. Bolo to strašné,v naších bažantských hlavách snáď ani nepredstaviteĺné,tých naśích 700 proti tým supráckim 15O.Strašne negatívne to pôsobilo na našu psychyku a každý z nás začal snívať o tom , ako si môže priblížiť zlatý civil.Všetci sme si mysleli , že tie dni strávene vo vojenskej prezenčnej službe sa nejak môžu posunúť rýchlejšie a tak sa vymýśľali rozne výročia,alebo čísla , ktoré na nás v tom nekonečnom časovom slede čakali a keď nastali , tak sa i patrične oslavili.Prvá ticha oslava bola 600,potom 500,potom 400, až konečene veľká verejná oslava 300. Od tohoto dňa sa začal pripravovať meter - meter ,po ktorom mal nastať ten zlatý a dlho očakávaný civil. Šlo o krajčírsky meter , ktorý má dĺžku 150 cm. Na metri sa maľovali centimetrové dieliky a významne čisla ako 100, 50 a posledných desať dní sa vymaľovaním , zvýraznili. Meter sa nosil na nohaviciach , na opásku, prikrytý kabátom ,kde stačilo len trochu odhrnúť kabát , aby si ukázal , kto si a za koľko to máš.Prvý dielik 150 sa dal odhryznuť zobákovi a ostatné dieliky sme si navzájom trhali.Bol to krásny pocit, pripnuť si ten meter na nohavice a ten 150-tý deň dať odhryznúť svojmu zobákovi.Tento pocit,ktorý zažije len vojak,ktorý to mal za 730, nevie pochopiť nikdo, žiaden iný civilista a pri čítaní týchto riadkov si ten kto to neprežil, bude myslieť že,tých 730 ubehlo tak rýchlo, ako on stihol prečítať týchto pár riadkov.

Dvere, jednoduché dvere. No tieto dvere boli iné. Tieto dvere predstavovali slobodu, porušenie akýchkoľvek vojenských zákazov a predpisov, boli to dvere ako v rozprávke, dvere do trinástej komnaty.Tieto dvere sa nachádzali v sieni tradíc a vychádzali na ulicu smerom k poplachovke a VZK.Boli urobené kvôli tomu, aby nejaká súdružská , alebo ministerská návśteva po výdatnom pohostení na VZK nemusela šlapať dookola cez hlavnô bránu na štáb ,ale skrátila si to dvermi cez sieň tradíc , kde si prezreli sieň tradíc i polityckú knihovňu a zároveň urobili podpis do pametnej knihy.Návšteva potom pokračovala východom z knihovne cez dolný buzerák ,okolo spodnej kuchyne a army na štáb. Tieto priestory patrili polityckej skupine,teda nám.Knihovňu mal na starosti absík z našej polityckej skupiny, ktorý tam aj spával. Nepísaným zákonom strážil sieň tradíc, ktorú vraj niekoľko krát niekdo v mynulosti vykradol a tak, aby sa to neopakovalo , politruk v tichosti nariadil , aby ten kto sa stará o knihovňu , tam aj prespával. V prípade nepritomnosti knihovníka som tam na stoličkách prespával ja. Samozrejme , že keď som asi po mesiaci na polityckej skupine objavil tieto dvere, tak som začal pátrať , kto ma od toho kľuče.Kľuće boli u mojho priameho nadriadeného mjr. Mojžiša.Hoci som mal stabilnú priepustku na opustenie útvaru,kľuč od tychto dverí mi stále vŕtal v hlave.A stalo sa. Na útvar bola ohlásena vzácna návśteva a to vojenský pridelenec z nemeckého veľvyslanectva súdruh Khening, ktorý si šiel pozrieť útvar,ktorý niesol meno jeho ďalśieho súdruha.Ja som mal na starosti fotenie tej návštevy a vtedy mi môj šef dal kľúče od tých dverí , aby som ich odomknul , nakoľko po slávnostnom obede na VZK pojde celá delegácia do siene tradíc. Samozrejme,že dvere som odomkol a okamžite som poslal spolubojovníka Krojcera do mesta ,za účelom urobenia ďalších kľučov.-- Kľuče sme vlastnili a tak sa začala písať ďalšia kapitola našej základnej vojenskej služby. Tieto kľúče umožnovali bez obmedzenia prísun čohokoľvek zakázaného na útvar v četne Chebských krások,posun vychádzky do kedykoľvek a mnoho,mnoho iného, ale o týchto ďalších dobrodružstvách spomeniem v budúcich príspevkoch.

Začiatkom leta 1979 došla na náš útvar nejaká delegácia z divízie z Karlových Varov.Nevenevali sme tomu nejaku pozornosť, pretoźe ich návšteva smerovala len na štáb a vojaci ich nezaujimali.Ja s kolegom aranźerom som zabijal čas v kine sedenim u televízora a popíjaním piva. Niekedy okolo šiestej hodiny podvečer nám v kine zazvonil telefón, ktorý som zodvihol a predstavil sa. Na druhom konci sa ozval žensky hlas , nadpráporčica Mojžiśova- nevideli ste niekde môjho manźela, vojaku Slovíku? Nie nevidel , bola moja odpoveď.Za necelú hodinu sa telefón ozval ešte raz ,ale vtedy ma manželka môjho šefa mjr. Mojžiśa požiadala , aby som preśiel cely štáb ,či tam niekde nie je jej manžel a mám jej spetne zavolať.Úkol som splnil a po prejdeni prázdneho štábu som zavolal šefovej žene ,že na štábe sa už nikdo nenachádza.
Na druhy deň ráno si ma dal zavolať na štáb môj šéf mjr. Mojžiš a už prvý pohľad na jeho osobu naznačoval,že prežil ťaźkú noc. Slovíku potrebujem pomoc, boli jeho prvé slová a ďalšie vety,ktoré sa mu veľmi ťažko rozprávali,vyzrádzali celkom zaujímavý príbeh. Včera k nam došli z divizie a rieśili z veliteĺom i politrukom útvaru,čiže mojím i majorovým šefom ,koho povýšia a komu dajú nejakú odmenu.Povýšiť ma nechcú,ale navrhli mi mimoriadnú odmenu pokračoval major ťažkým hlasom. Samozrejme,že sme to ja s veliteľom i politrukom útvaru a aj z dvoma plukovníkmi z divizie išli zapiť do Františkovych Lazni.Vybral som z útvarovej pokladne zálohu 3000 Kčs ,akože na nákup propagaćného a elektronického tovaru, ale teraz tam musím vratit bločky v hodnote za 5000 Kčs,aby mi dali ešte 2000 Kčs.A to už prečo, nestačilo Vám tych 3000 Kčs? To ste tam museli urobiť velkú oslavu , podotkol som.Ale figu borovú,podotkol major,to len nejaká dobra duša zavolala mojej žene , že kde má manžela a manželka si objednala TAXI a prešla vśetky Chebské podniky. Keď ma nenašla ,tak sa vrátila domov,ale ten anonym zavolal ešte raz a vyzradil ,že sme vo Frantiśkovych Lazńach v Slovane.Ta opeť zobrala Taxi a priśla do Fr. Lazni do podniku Slovan, urobila mi tam hanbu , zobrala mi všetky peniaze a odišla domov.Taká hanba,ja som musel založit svoj služobný preukaz, pretoźe som nemal čím zaplatit a sľuboval som vrchnému, že to dnes vyplatim. Aha,už viem , prečo vyvolávala vaša žena nám do kina , aj tu vás zháňala,úsmeśne som dodal.Bože, bože ,mám to ja len stíhaćku,zavrćal major.Nić to súdruhu majore, za 2 hodiny budete mať bločky za nákup tovaru na stole. S kolegom aranźérom Krojcrom , som sa vydal do mesta a ponavśtevovali sme všetky obchody s elektronickým,drogeristickým i papiernickým zariadením , kde sme poprosili vedúcich , ktorých sme zamozrejme poznali o bločky za tovar, ktorý sme u nich cely mesiac kupovali.Vysvetlil som im , že som stratil vśetky bločky čo som minuly mesiac u nich kupoval tovar.V tých časoch nebolo problém urobiť vedúcemu potvrdenie o nákupe.Do dvoch hodín ,ako som sľuboval,mal moj major bločky v hodnote niečo cez 5000 Kčs u seba a samozrejme aj moju vychádzkovú knižku so žiadosťou o šesťdňové opustenie útvaru. Podpísal mi ju okamźite a podával mi ju s poďakovaním za to čo som pre neho urobil.

Asi niekedy začiatkom decembra 1977 , necele 4. mesiace po narukovaní na vojenskú službu si ma môj veliteľ prieskumnej roty , kde som bol po prijimači zaradený do funkcie obsluha radiostanice na odposluch letca,zavolal k sebe.Vraj sa mám upraviť a isť s ním na štáb k politrukovi pluku.Čo som urobil?... bola moja prvá otázka na veliteľa , keď ideme k politrukovi , ktorého vôbec nepoznám.Slovíku nepýtaj sa , ak obstojíš , maš do konca vojny vyhráno.Po príchode na štáb, politruk kpt. Plátenka vstal začal si ma obzerať a spýtal sa ma , či sú správne údaje ktoré som uviedol v dotazníkoch, konkrétne či som slaboprudár a či sa rozumiem do televízorov a inej podobnej techniky. Samozrejme ,veď som z Oravy, kde sa robia televízory pre celu republiku a ja mám riadne ukončenu strednú školu a aj nadstavbu v uvedenom odbore a pracujem aj v jednom zo závodov v Námestove ,kde vyrábame počítače, odpovedal som okamžite./ k tomu aj rok vysokej školy , ktoru som prerušil,podotkol som / No dobre,uvidime. Politruk nas zobral k veliteľovi pluku, kde nás čakal aj moj vtedajší spravodajsky náčelnik ,môj budúci šéj z polityckej skupiny mjr. Mojžiš a samozrejme veliteľ pluku. Spravodajský náčelník nesúhlasil s mojím prevelením na veliteľskú rotu a zaradenim ako kinoradiotechník, vraj nemá za mňa náhradu a druhého vojáka už nestihnem zaučit do začiatku cvićenia , ktore bude v januári na Doupove.Nakoniec na naliehanie politruka z ktorého mali viditeľne všetci strch sa všetci dohodli a to tak, že do konca januára budem zaradený ešte na prieskumnej rote,v januári na cvičenie s prieskumnou rotou pojdem.No od zajtraška vojak Slovík úplne podlieha vśetkym rozkazom politruka pluku a jeho priameho nadriadeneho šefa IKVČ mjr.Mojžiśa , ktorému sa už nasledujúci deń ráno musi hlásiť.Keď bude cvičenie na Doupove , tak samozrejme , že bude podliehať veliteľovi prieskumnej roty.
To ste mali vydieť , ako sa mi kráčalo po buzeráku zo štábu na prieskumnú rotu.V poobedňajśom rozkaze veliteľ roty spomenul pred celou rotou, že na prieskumnej rote som už len hosťom a po cvićení v januari na Doupove , budem z prieskumnej roty odvelený.Na druhy deň som od vykoňáka roty dostal do staleho vlastníctva vychádzkovú knižku a iśiel som sa nahlásiť k novému śefovi,kde som bol predstavený aj ostatným zašivákom na polityckej skupine. Takto som sa stal opravárom televízorov a technikom pluku a največśie prekvapenie bolo , keď som sa okrem všetkych povinosti dozvedel , že za par dni mi prejde rozkazom povolenka na moźnosť opustenia útvaru každý deň od 5 hodiny ráno do 10 hodiny večer.Tato priepustka služila ,aby mi nemuseli stale podpisovať vychádzky, keď budem chodit kupovať do mesta elektronické súčiastky ,opravovať televízory k tankánom a na vízo.Zároveň v našej náplni bolo chodiť aj ráno o 6 hodine s posádkovovou vetrieskou po poštu na stanicu.Tato povinosť sa mńa netýkala , ale keby niekdo z ostatných ochorel , alebo bol na opušťáku tak som mal povinosť aj ja ísť pre poštu. Asi po 3 dňoch som dostal vytúženu povolenku a hneď vten deň som blúdil ulicami mesta Cheb a užival si voľnosť , zatial čo moji rovesníci cvičili na Maškove. Od toho dňa som nepoznal čo je rozcvićka, ćo je večierka, proste stal som sa naraz predčasným mazákom ,supermazákom a skoro civilom. Veĺa krát keď som sa rozprával so svojími mazákmi, ktorí mali pre domnou určitý rešpekt, lebo s báli politruka útvaru,mi spomenuli , že už vlastne v deň prísahy som ukázal,že nemám z lidovodemokratickej armády strah a, že mám veľké šťastie.

Aký krásny pocit. Prvá vychádzka v deň prísahy. Pre mňa ako 22 ročného,pametníka, ktorý kvoli vyhýbaniu sa vojenskej prezenčnej služby ,dostal trest v dvadsiatich druhých rokoch narukovať ďaleko od domova, do Chebu k bigośom,to bol pocit opet normalnej civilnej voľnosti.To som si teda užil. Všetkých mladych čakalo večer po prísahe velké upratovanie.Mazľák,voda,kombajn, proste veľké rajony a mazáci sa veľmi zabávali,ako my ptáci si musime prvu vychádzku odpracovať. Lenže zabudli , že ja si to užijem až moc a po príchode na rotu, čo príchode , po doprataní ma na rotu za pomoci svojich spolubojovnikov, som bol schopny len maksimálne sa zvaliť na postel. Samozrejme , že mazáci ma zpostele zhodili na zem, ale to bolo všetko na čo sa zmohli, viac sa nedalo so mnou nič urobiť. Ráno , ráno na buzeráku,prebudenie do dvojročnej reality bol kruté ,kruté nielen pre mňa , ale aj pre ostatnych mladých,ale chvalabohu pre mňa to netrvalo tak dlho , ako to vto spominane ráno vyzeralo.

V spomienkach na doktora kpt. Novotneho sa asi každému vojakovi z Chebu, ktory ho poznali, predstavi malý asi 167 cm vysoký ,nesympatický muž , ktory bol nesmierne tvrdy k simulantom a ak mal niekoho prijať na ošetrovnu, tak ten vojak bol naisto velmi chorý,alebo mrtvy.Prve previerky , ktore som zažil na jar 1978 , sa mňa už netýkali , lebo som bol prevelený na pol. skupinu , ale pre istotu mi moj šef IKVČ mjr. Mojžiš povedal, aby som sa radšej počas previerok nikomu neukazoval a chodil obutý v kanadách.Ale to sa mne nepáčilo a ani nechcelo. Napadla ma spásonosná myšlienka. Na ošetrovni sme mali známeho doktora absíka,vychodňiara mudr.Mudráka, tak sme sa rozhodli spolu s kolegom aranžerom voj. Krojcerom zájsť za ním a požiadať ho aby nás kamarátsky na 14 dni zašil na ošetrovňu. Prišli sme na ošetrovňu ako velkí frajeri,ale to ste mali vydieť tie naše vojenské ksichty,ako sa predlžili , keď nam absík doktor oznámil, že on počas previerky nemože nikoho prijať a o tom može rozhodnúť len šef ošetrovne a to kpt. Novotný.Čo robiť, situácia je taká , chori nie sme , tak u doktora Novotného nemame šancu. Otočili sme sa a sklamaní sme chceli opustiť ošetrovňu , ked tu sa zrazu otvorili dvere a do ordinácie vošiel kpt. Novotný.Čomu vďačím za návštevu vojakom z kina, bola jeho uštipačná otázka.V prvej sekunde by sa ma nikdo nedorezal ani krvi, ale po chvíli som sa spametal a predstúpil pred kpt. Novotného a istým hlasom som mu povedal, že v kasárňach sú previerky a my dvaja by sme sa potrebovali zašiť na 14 dní a za to sa mu nejak v budúcnosti odvďačim, možno sa vam pokazi radio, alebo televízor , tak samozrejme,že Vam to dám doporiadku.Novotného to nenormálne zarazilo , asi by sa tiež v prvej sekunde v ňom nikdo v krvi nedorezal,pozrel sa na mňa a povedal. Takto priamo my to dodnes nikdo nepovedal ,a to sa mi na Vás vojíne liby. Dobre dohodneme sa , ja vás zoberiem na 14 dni na ošetrovňu ,ale vy mne za ten čas urobíte na ošetrovni vzorové nástenky, suhlasite ? Nebudu mi ti debili z divízie vytýkať , že tu mám nepekné a nenázorné nástenky. Ponuku sme prijali,doktor nás prijal na ošetrovňu a aj my sme nezaháľali, ale okamžite sme sa dali do práce. Za 3 dni mal doktor Novotný / alias Fimoza, tak ho všetci volali /názorné nástenky urobené ukážkovo. Takto to šlo každé daľšie previerky. medzitým sa aj jemu pokazil televízor , tak aj po tej stránke som mu vyhovel.Možem povedať , že sme sa aj velmi zblížili a vyzradil mi, že ho to tam nebaví a že chce odísť do vojenskej nemocnice do Plzne.Či sa mu to podarilo , to neviem. Keď som odchádzal do civilu , tak som sa bol s ním rozlúčiť a povedal mi , že v prvej chvíli , keď som mu pred tym rokom a pol predniesol tú moju požiadavku, tak ma chcel vyhodiť a zavolať mojemu šefovi, ale zarazila ho tá moja odvaha a priamosť a aj to , že ho za tie stare a nezáźivne nastenky vźdycky ti blbi z divizie drbali.Dodnes nebanujem , že som to urobil a som rad , ze som Vas poznal Sloviku, to boli jeho posledne rozlučkove slova.Ja som sa mu tiež pekne poďakoval a sluboval som mu že sa mu ukažem. Už je to 32, čo som o ňom nič nepoćul , ale dufam , že tento rok , kedy sa beriem navštivit mesto Cheb , tak sa o ňom niećo dozviem.

V spomienkach na voj. roky 1977-79, mam jednu velmi peknu spomienku na vtedajšieho plukovníka šefa kontrašov, mam taky dojem, že sa volal Andrejs. Toho sa bal nielen veliteľ pluku, ale aj plukovnik Blecha a aj moj najvižši šef- a to bol politrukom pluku. Keže som bol pred koncom nastupneho roku 1977 preveleny z prieskumnej roty na politicku skupinu, ako opravar televizorov, neskor oficialne zariadenie ako kinoradiotechnik, nastali pre mňa úplne ine vojenske časy. Možem povedať, že sa mi naskytli take možnosti o ktorych sa inym radovym vojakom mohlo len snivať. Z jednych moźnosti, ako si privyrobiť nejake večšie peniaze bolo fotenie mladych vojakov poćas prijimača. Kedže na našom pluku bolo asi 500 mladych vojakov, z toho každy chcel poslat fotku z vojny rodićom,znamym a svojmu dievčaťu, tak sa to v priemere nazbieralo na nejakych 10 fotografij na jedneho, čiže vysledna suma bolo niekde okolo 5000 fotografii, ktore sme predavali za 1Kčs. Fotoaparat bol politickej skupiny, čiže naš,fotokomoru sme mali my na starosti, takže tiež naša, papiere a chemiu sme kupili v meste za peniaze útvaru,tiež naše, a ostatne---ostatne? Už len bolo treba straviť par dni s foťákom medzi mladymi vojakmi a potom tvrde, minimalne 5,6, noci straviť spolu s mojim kolegom Krojcerom, ktory bol na politickej skupine aranžerom, pracovne vo fotokomore. Najviac si to odniesla smena z hornej kuchyne, ktora na druhy deň, vždy po našej pracovnej smene vo fotokomore, musela odpracovať nielen svoje kucharske povinosti, ale aj nam musela vyrobene fotografie davat do leštičky a roztriedit ich. To bola fuška.No dostali za to nejaky večši pridel jedla a to bolo všetko.Takyto zarobok cca: 5000 Kčs sa nam dvom zo spolubojovnikom Krojcerom podarilo zarobiť 3 krat./ Vic sa už nedalo , to by sme museli nadsluhovať. / Ten posledny , na jar 1979 sa nam stal osudnym. Aby som mohol pokračovať ďalej , musim sa vratiťk vianociam 1978, ktore som stravil na pluku, pretože v kasarňach ostala cela moja partia a na silvestra som musel byť v armaďaku, lebo tam bol koncoročny ples lampasákov a ja som bol zvukar našej útvarovej bitovej skupiny. Lenže vianoce mi prekazila strašna chripka a ja som skutočne vo veľkych horučkach asi 2 dni pred vianocami bol hospitalizovany na utvarovú ošetrovňu.

Na štedry deň , ako inač ,sa musi vždy niečo pokaziť a vtedy sa pokazil televizor u šefa kontrašov pluk. Andrejsa. Plukovnik si telefonicky overil u mojho šefa či som na pluku a keď zistil , že som tam a nie doma na opušťaku, tak išiel po mňa na útvar.To bolo asi tak okolo jednej hodiny poobede. Nikde ma nemohol najst, ani v dielni , ani v kuchyni a tak asi po dobrej hodine ma našiel na ošetrovni. Prišiel za mnou, ale ked videl v akom som hroznom stave, tak mi povedal, že chcel aby som mu opravil televizor, ale keď mam silnu horučku, tak mam ostať ležať. Len ja som s tym nesuhlasil, lebo som citil, že sa mi to niekedy može hodiť, že nevadi, ja to vydržim a ten televizor vam opravim, viem ako je to doma na vianoce bez televizora, bezvyznamne som podotkol.Plukovnik ma zaviezol na svojom autě k nemu domov a ja som sa dal do prace. Zavadu som zistil behom niekolkych minut. Lenže zavada bola veľmi problematicka a sučiastka, vysokonapeťovy transformator /vn-trafo/,nie je tak ľachko na štědrý većer zohnať a eště do maďarského televizora, ktorý mal kontraš doma.Sam mi povedal, že už s tym nič nenarobim. Ja som sa pozrel na jeho deti, ktore netrpezlivo čakali kedy im to opravim a povedal som mu asi toto. Sudruch plukovnik , Vam už tak na tom televizore nezaleži , ale deti , tie chcu vidiet ešte nejake rozpravky. Podte so mnou na utvar a ja niečo vymyslim.Vedel som, že takýto typ televizora bol na 3-ťom prapore.Vymyslel som taku schemu . Zobral som televizor s tretieho praporu, im som dal založny televizor Tesla Orava,vybral som z toho televízora vn trafo a mohli sme isť naspeť do kontraša. Kym sa to všetko udialo a ja som u kontraša dokončil opravu, tak bolo už par minut pred šiestou hodinou večer.Kontraš z velkej vďaky mi ponukol stravit štedru večeru spolu v kruhu jeho rodiny,s čim sa suhlasil.Keď ma asi okolo osmej večer odvažal na utvar, ešte raz mi nesmierne poďakoval a povedal, že kedykolvek budem niečo potrebovať , tak mam prisť za nim.

Na utvar niekedy na jar r.1979 bol ku kontrašom preveleny nejaky mlady snaživy poručik, s ruskou vysokou školou a hned sme si nepadli do oka. Moje prve stretnutie s nim nedopadlo najlepśie.Stretli sme sa na buzeraku, ked som niesol do kinosaly antenu na druhy program, vyrobenu na VSB. Začal ma drbať, že,ako to, že nesiem taku antenu , na ktoru sa daju chytat zapadonemecke programy. Či vraj viem, že to sa nesmie a možem mat z toho velke problemy. A ja som mu odpovedall, či vie kto som ja ? Ja som opravar televizorov na pluku,a do utvaroveho kina sa zakupil farebny televizor, je mojou povinostou , aby tam fungoval, a snim aj naś druhy televizny program. Ja sa o tom nebudem s vami bavit, chodte si to vybavit s mojim šefom, politrukom pluku.Musim podoktnuť, že v r. 1979 to bol prvy farebny televizor na utvare a druhy bol zakupeny do armadneho domu. Tak som si toho poručika znepriatelil, že sa začal o mňa zujimať.Ja som to mal za nejake 4 mesiace /civil/, takže som to mal po vojonesky povedane na haku. Tento poručik kdesi u vojakov vyćmuchal naše fotografie a ked zistil, že som to robil ja s kolegom Krojcrom , tak si zdanlivo myslel, že mi to teraz može zratat a ukazať , kto je tu panom.V tomto čase bol šef kontrašov pluk. Andrejs dlhodobo nemocny.Tento snaživy poručik si ma dal zavolať do ich kancelarie na vysluch. Zapnul magneťak a ukazal mi fotografie vojakov, ktory boli odfoteni pred śtabom a v zabere fotografie bolo vidiet nielen celu śtabnu budovu, ale bolo tam
vidno aj vojensky UAZ kompletne aj so poznavaciou značkou.Pytal sa ma, kto mi to dovolil fotit, kde sme urobili fotografie, kdo mi pomahal a kde som dal peniaze za vyrobene fotografie.
Odpovedal som mu, že fotografie som urobil sam bez povolenia ,nikdo mi nepomahal a peniaze som minul na nakup fotografickeho papiera a chemie potrebnej k tomu.Prerušil vyšetrovnie, vypnul nahravaci magneťak a dal si zavolat mojho kolegu, vojaka Krojcera.Ked sa dostavil vojak Krojcer, zapnul magnetak , ukazal mu fotografie a opytal sa ho to iste čo i mňa. Kolega Krojcer samozrejme že odpovedal to iste. Nikdo mi nedal povolenie, fotografie som urobil sam a peniaze som použil na nakup fotografickeho papiera a chemie k tomu.Vtej chvili vznikla patova situacia, porućik pustil z magnetofonu moju vypoveď kolegovi Krojcerovi a spytal sa kdo vlastne robil tie fitografie.Zratal nam to obom, a vyrok bol asi taky: neopravneny zisk, ktory sa vyśetrovanim presne vyćisli,fotografovanie tajneho materialu včetne bojovej techniky v priestoroch utvaru, kde je to prisne zakazane a samozrejme všetko to sa zrealizovalo bez povolenia , ćiže špionaž a velezrada. Poslal nas preč a povedal že si da zaležat , aby sa to rieśilo sudne.

Asi za pol hodiny nas oboch zavolal naš najvyši šef politruk Platenka a povedal, že to čo priniesol k veliteľovi utvaru poručik od kontrašov, je pruser, ťazko to ututlaju a čo ako, tak minimalne si to odserieme najvyšim trestom veliteľa pluku a to basa na 30 dni. Vtedy ma napadla spasonosna myšlienka a okamžite som utekal za šefom kontrašom plukovnikom Adrejsom. Ten tak, ako i ja v tie osudne vianoce ležal nemocny doma v posteli, vypoćul ma,samozrejme , že som mu povedal uplnu pravdu, obliekol sa a povedal mi, neboj sa ja si to s tym mojim podriadenym snaźivcom vybavim, nebude mi tu vyšetrovať take kraviny.Priviezol ma na utvar vo svojom Vartburgu a išiel rovno aj so mnou do svojej kancelarie a dal si zavolat toho svojho podriadeneho snaživeho prućika.Spytal sa ho, že čo ma na mňa, načo mu poručik povedal vśetko to čo som už spominal a ešte pridal, že ak to nebude velitel pluku rieśit, tak to odovzda vojenskej prokuratore. V tedy to už pluk. Andrejs nevydržal a predomnou zdrbal poručika ako posledneho vojaka , povedal mu, že len čo ukonči praceneschopnosť, da ho preveliť k ciganom do Sokolova a tam može take debiliny vyśetrováť od rana do večera a že nebude si svoju karieru budovať na par fotografiach. A na zaver dodal, tuto vojakovi Slovikovi sa ospravedlniś, a okamźite odideš k vel. utvaru a cele to daś do poriadku. Viete, ako som sa citil ked sa mi poručik kontraśov ospravedlnil? Bol som frajer a od tych čias sa mi porućik vyhybal. Aj tak na utvare sa dlho nezdržal. Asi za 2 mesiace nebolo po ňom slychu ani chyru. Nesnažil som sa dopatrat kde ho prevelili. Na druhy deň si ma dal zavolať moj šef a opa trne sa ma spytal ,čo ty maš s načelnikom kontrašov, ked sa tak teba zastal a este zdrbal aj mňa a veliteľa pluku, že chceli rieśit taku debilinu? Viete sudruh kapitan, to vam nemožem povedať, to je vojenske tajomstvo, ale budte si isty,že naše priatelstvo so šefom kontraśov sa tiahne už dosť dlho. Moj šef sa na mńa podozrivo pozrel a povedal, dobre Sloviku, že uź idete do civilu, lebo zaćal by som sa aj ja Vas bať. Toto je ta dobra spomienka na šefa kontrašov a velmi ma mrzi, že ho už nestretnem . Vlani niekedy na jar umrel a je pochovany v Chebe. Nech ti je zem ľachka plukovniku.